Jánošík bol zločinec, zhodujú sa historici. Ale prečo s ním potom ubiedený ľud sympatizoval a prečo sympatizuje aj dnes?
Juraj Jánošík, legendárny hrdina obyčajného ľudu z oboch strán Tatier, ktorý podľa tradície mal bohatým brať a chudobným dávať, mal podľa dobových archívov v skutočnosti byť právoplatne odsúdeným zločincom – zhodujú sa na tom viacerí historici, ktorí sa venujú tejto téme.
Ktovie ako to bolo naozaj… Históriu vždy píšu víťazi a na ľudového hrdinu mohli páni nakydať obvinenia podľa ľubovôle (a ich potomkovia kydajú dodnes, komusi Jánošík strašne vadí aj dnes), aby pred ľudom ospravedlnili svoj verdikt – nebol by to prvý prípad justičného zločinu v histórii. A okrem toho: aký aký režim ho to odsúdil? Ak Jánošíka posudzujeme podľa dnešných meradiel, potom sa musíme rovnako pozerať aj na vtedajšiu štátnu moc; a tá bez najmenších pochybností bola nedemokratická, nehumánna, protislovenská/protislovanská, neuznávajúca ľudské práva poddaných, ako ich dnes definuje charta OSN. Ak dnes vyzdvihujeme bojovníkov proti totalite a okupácii ako hrdinov, mali by sme to právo priznať aj Jánošíkovi.
Zbojníci mali zavraždiť farára z Domaniže. Postrelili ho v lese, na následky o mesiac zomrel. Cirkev bola dôležitým nástrojom vtedajšej moci, vražda farára bola vtedy niečím podobným ako dnes vražda novinára. Nepoznáme detaily toho prípadu, nevieme čo bol ten farár za človeka. Údajne sa Jánošík sám vraždy nezúčastnil, ale vrahovia mali byť z jeho družiny. Lenže aký mal Jánošík dosah na ostatných členov bandy, ktorá sa v lese vytvorila z náhodne zozbieraných ľudí, utečencov pred svetskou mocou? Nech to bolo akokoľvek, paušálne vyriecť ortieľ nad morálkou a osobnosťou Juraja Jánošíka ako revolucionára, pomstiteľa, samaritána… a áno, aj lupiča, by bolo príliš jednoduché.
V skutočnosti sú Jánošíkovia dvaja: ten skutočný, historický, hriešny a odsúdený, a ten druhý, legendárny, symbol boja proti útlaku. Ľud takého hrdinu potreboval, tak si vytvoril legendu, o akej sníval.
Reálny, historický Jánošík možno naozaj nebol ničím iným, než lupičom a možno aj vrahom. Ale ako legenda, ako symbol boja proti útlaku, ako hviezdička nádeje pre zotročený ľud, je Jánošík tým najlepším symbolom Slovenska. Bol to historický predobraz všetkých idealistov, ktorí sú presvedčení, že rebéliou môžu vybojovať lepší svet: Jánošík bol štúrovcom, legionárom bojujúcim proti monarchii v prvej svetovej vojne, revolucionárom, partizánom, komunistom, bol v uliciach v šesťdesiatomôsmom aj osemdesiatomdeviatom, a najnovšie troluje na internete a chodí na mítingy za slušné Slovensko a proti NATO. Jedna vec je istá: bude tu s nami vždy, kým bude mať slovenský ľud pocit, že je utláčaný, ožobračovaný a klamaný.
A nemusíme sa za to hanbiť, pretože ani veľké a “demokratické” národy nemajú žiadny problém s velebením svojich krajanov, ktorí preukázateľne páchali trestné činy: vo Francúzsku slávny De Gaulle dal cynicky povraždiť státisíce alžírskych a iných afrických občanov svojho štátu, Veľká Británia ešte pod vládou blahorečených Chamberlaina či Churchilla, a čiastočne dokonca ešte aj za vlády súčasnej kráľovnej prevádzkovala v Afrike koncentračné tábory, ospevovaní zakladatelia Spojených štátov, americkí prezidenti Washington a Jefferson boli majiteľmi čiernych otrokov…
Neodškriepiteľným faktom však je, že zo súťaže Najväčší Slovák, vzhľadom na jej pravidlá, reálnu osobu historického Jánošíka vážne diskvalifikuje fakt, že bol právoplatne odsúdený za závažný zločin vtedajšou štátnou mocou.
Dobre, ale potom buďme dôslední: dobovou štátnou mocou – a asi sotva menej demokratickou než bola tá, ktorá odsúdila Jánošíka – boli právoplatne odsúdení aj Ľudovít Štúr, Andrej Hlinka, Gustáv Husák aj Anton Srholec, ktorí spolu s Jánošíkom tiež figurujú v prvej desiatke súťaže Najväčší Slovák…
Political Ponerology 