CME svojim šéfom výrazne zarába
Korporácii Central European Media Enterprises (CME), ktorej patria viaceré televízie vo východnej Európe, aj česká NOVA a slovenská Markíza, sa darí dobre.
Jej akcie stúpli od začiatku tohto roku o 70%. Ich cenu tlačia hore aj správy o pripravovanom predaji aktív. Podla niektorých informácii korporácia PPF by mohla získať slovenské aktíva CME, teda televíziu Markíza. Tento záujem PPF tlačí cenu akcií CME hore.
V súvislosti s možným záujmom predať Markízu sa javí v inom svetle aj spor medzi Markízou (a teda CME) a Mariánom Kočnerom o zmenky na 70 milionov Eur za licenciu. Zmenky boli vyhotovené už začiatkom storočia. Tento spor sa začal prejavovať pred pár rokmi a kulminoval v roku 2018, keď boli Marián Kočner a Pavol Rusko obvinení z falšovania. Kočner bol vzatý do väzby v júni 2018.
To, že štát je v korporátnom kapitalizme len nástroj na ochranu korporácií, je jasné. Ak by spor končil inak, prišlo by CME nielen o danú sumu, ale ekonomický imidž Markízy v krehkom svete plutokratických neurotikov by bol výrazne narušený a straty korporácie CME by boli oveľa väčšie. Či to stálo vedeniu CME za to, aby Kočnera odstránili aj iným spôsobom, to sú len dohady. Kočner je, ako všetci vieme, obvinený aj z objednania vraždy novinárskeho eléva Kuciaka, s ktorým mal zopár verejných hádok. Ak by to naozaj spravil, aj podľa jeho vlastných slov, musel by byť idiot. Na logiku a pravdu ale nik nehrá, mocnejší pes jebe a tak Kočner je v base. Zabudnite. A čumte do bedny. Demokracia, sloboda.
Vo Švejkovi je scéna, kde mu žandári prehľadávajú byt. Kedže nič “protištátne” nenájdu, hovoria domácej: “Je stracenej, páč je rafinovanej”.
Táto absurdná logika – nič sme nenašli, je to dôkaz, že si dáva bacha, teda je vinný a o to dostane horší trest – slúžila generáciám na tvrdý výsmech debilného režimu. Samozrejme, román Švejk je absurdná komédia a nik si nemyslel, že také niečo jestvovalo naozaj. Nik si nemyslel, že by taká blbosť mohla vôbec jestvovať.
Až dodnes. Monika Tódová v Denníku N zverejnila prepis SMS textov medzi Kočnerom a Zsuzsovou. Prepisy Denník N ukradol z prebiehajúceho vyšetrovania najvyššej dôležitosti – ale nad tým sa už nik ani nepozastaví. Denník N ich ale ani nezverejnil celé, len útržky a texty hlavne interpretuje, podáva vlastnú predstavu ako fakty.
Tak aj o komunikácii z doby po vražde. Keďže tam Tódová očividne nenašla nič, čo by bola čo len malá indícia, že Zsuzsová či Kočner o vražde vedia viac (a som si istý, že hľadala, čo mohla), tak o ich komunikácii napísala:
Hecovali sa v tom, kto príde s lepšou teóriu o tom, kto mohol byť vrah. Taká bola zrejme aj ich dohoda – že to v telefóne vytesnia a budú sa o tom rozprávať ako nezainteresovaní pozorovatelia.
Jsou stracení, páč jsou rafinovaní. Na zašifrovanom okruhu si nepovedali ani slovo o svojom čine – čiže sú vinní, lebo sa “dohodli”.
Tódovej inteligencia je horšia, ako ten najčiernejší Haškov humor.
Kočner tam dokonca špekuloval, že by za vraždou Kuciaka mohol stáť Lipšic.
Kočner: “Má to logiku.”
Zsuzsová: “Padne vláda, on obháji pozostalých, bude za spravodlivého a tak zabije tri muchy jednou ranou.” Kočner ďalej píše, že Lipšicovi hrozí väzenie za to, že mal vyzradiť jeho účty v Privatbanke a bol aj na školení v CIA.
…
Zsuszová chce zhrnúť fakty. Na konci jej to vychádza tak, že to musel byť niekto, koho poznali, lebo ho pustili dnu a možno s ním pili kávu.
“Presne. Ale ak pili spolu kávu, tak by sa mal okruh výrazne zúžiť. Na dobrých kamošov typu Nicholson,” zareaguje Kočner.
Humor bokom: zločinec sa môže ovládnuť a aj na zašifrovanom okruhu, kde ináč hovorí otvorene, disciplinovane nehovoriť o svojich vážnych veciach. Možno sa dá uveriť aj to, že ráta s tým, že sa komunikácia prezradí, a tak tam podhodí zopar falošných informácií. Ale že by sa tam bavil o hypotézach o veciach, o ktorých sám veľmi dobre vie, ako sa stali, to je proste nezmysel a psychologicky neuveriteľné. Zločinec sa nepotrebuje doma a vopred hrať na dôveryhodného – má dosť starostí so zatajením reálnych priamych dôkazov, ktoré môžu jestvovať. Kočner by určite nehľadal vraha v prípade, o ktorom by vedel, kto je za vecou.
O tom, že Kočner naozaj nepredpokladal prevalenie tejto komunikácie, o tom podáva svedectvo zas sama Tódová. Zverejňuje totiž to, že Kočner sa na nič nehral a žartoval o tom, že Kušnírová matka sa nestarala celé dni, čo robí jej dcéra a prečo sa nečudovala, že sa dcéra tri dni neozvala. O údajnom čase vraždy Kočner vtipkuje:
“Len zabudla na to, že mohli o 21:30 aj je…ť. Tzv. posledný pich :))) Fuj, jak som hnusný,”
Tak to zverejnila Tódová, asi aby vzbudila pohoršenie voči Kočnerovi, v skutočnosti vzbudí pohoršenie len voči Denníku N a sebe. Proti Kočnerovi to opäť nie je žiaden dôkaz, psychologicky zas skôr naopak.
Vražda Kuciaka a Kušnírovej bol ťažký zločin a ja som naozaj za to, aby sa vypátral pravý vinník. Kočner je starý podvodník, spoločník podvodníka Kováča, Ruska, Sulíka a podobných – nemám voči nemu žiadne sympatie. Ale to, že tento proces sa vedie ako politický monstrproces za čias Urválka, či dokonca za čias boľševických svíň niekedy v 30-tych rokoch, to je evidentné.
Zároveň sa týmto zasahovaním do vyšetrovania Denník N stará o to, aby skutočný vinník zostal nepotrestaný. A to už je nielen hnus, ale rovno zločin.
Political Ponerology 