Politik sa už z podstaty svojho “povolania” nikdy nebude vážne zaoberať skutočnými a vážnymi problémami; jeho politická existencia je založená na vytváraní tzv. politických problémov zo záležitostí, ktoré predtým aj potom, ako sa im politik venuje, fungujú spravidla bezproblémovo.
Existujú problémy a politické problémy. Každý, komu ide úprimne o riešenie problému, by sa mu mal prestať venovať, akonáhle je problém vo fáze politického problému, tj. v dočasnej pozornosti politikov – vtedy je neriešiteľný. Treba počkať, kým záujem politikov o problém opadne a vznikne tak opäť šanca na jeho riešenie.
Politik nikdy problémy nerieši – zo svojej podstaty ich len vytvára, čím potvrdzuje svoju spoločenskú opodstatnenosť. Politika by sa ďaleko nedostala, keby sa ukázalo, že problém v akejkoľvek sfére riešia vždy odborníci danej sféry, nie politici. (Prieniky týchto dvoch skupín sú vzácnou výnimkou, pričom však politik-odborník, ak chce zostať politikom, sa musí vždy skôr či neskôr prestať správať ako odborník.)
Jedinou možnosťou prežitia politikov v spoločnosti je verbálne a programové vytváranie stále nových a nových problémov. Politika je niečo, čo sa prejavuje zásadne cez problém.
Jediným skutočným zdrojom politickej moci je hnev. Politika preto akýkoľvek problém zaujíma len dovtedy, kým pomocou neho môže u masy vzbudzovať hnev. Riešenie problému hnev nevzbudzuje, preto túto fázu politik zakaždým obchádza tým, že upozorní na nový problém.
Z tohto dôvodu doteraz využíval každý politik aj rómsku otázku len na vzbudenie hnevu, no keď tento cieľ splnila, rýchlo ju zo svojho záberu vypustil. Vďaka dlhoročnej aplikácii tohto postupu sa situácia dostala do štádia nekontrolovateľnosti. Súčasný prístup k rómskej menšine je už len zúfalým odďaľovaním výbuchu metódou “dajme im všetko zadarmo, len nech sú, preboha, ešte nejaký ten rok potichu”.
Lenže oni potichu nebudú. Ani majoritné obyvateľstvo nebude potichu, keď mu štát priamo pred očami predvádza švindľovanie s aristotelovskou formulou spravodlivosti pri prerozdeľovaní spoločných statkov.
V rámci tejto tisícročiami overenej formule sa majú spoločné statky prerozdeľovať na základe zásluhovosti. Experimentovanie s touto formulou, aké predvádza náš štát v prístupe k rómskej menšine, nie je len celkom nezmyselnou, iracionálnou a prehnanou charitou, ale, čo je horšie, ohrozovaním podstaty spoločenskej zmluvy, ktorú ma občan so štátom (tj. že obmedzí svoje slobody aj majetky – formou daní – na úkor štátu, ktorý s nimi na základe spoločenskej zmluvy narába). Ak s nimi štát nenarába spravodlivo a prerozdeľuje ich nie podľa pravidiel spravodlivosti, ale napr. na rasovom princípe (Rómom za spoločné peniaze postavíme a dáme, aj keď si rozbijú atď.), začne sa občan opodstatnene pýtať, prečo by mal byť voči takémuto štátu – a jeho zákonom – vôbec niečím viazaný.
Obzvlášť ak napríklad sociálnej poisťovni začnú dochádzať peniaze na jeho vlastné dôchodky. Zaujímala by ma suma, akú štát každý mesiac zo spoločných zdrojov vyhodí oknom na podporu neprispôsobivých občanov, ktorí celý život neprejavili voči štátu jedinú zásluhu okrem zvyšovania opodstatnenosti polície, armády, väzníc, detských domovov, úradov práce a upratovacích čát.
Možno už len jej zverejnenie by v čase krízy, v čase takmer kolabujúceho stavu škôl, nemocníc a ciest, viedlo k spontánnym pogromom. Lebo o tom tu hovoríme, o pogromoch. Keď sa spoločenská situácia vymkne spod kontroly, rovnováha sa obnoví spontánne takými opatreniami, ktoré nemajú nič spoločné s humanizmom, spravodlivosťou, dobrom, morálkou alebo civilizovanosťou. Žiaľ, história nás učí, že je to nevyhnutne tak. Ani u nás to nebude inak. Akcia vyvolá reakciu, tá ďalšiu reakciu atď. atď. Straty na oboch stranách budú nepochybne veľké.
Aby sme si rozumeli, nie som rasista, nepociťujem žiadnu rasovú nenávisť, naozaj. Väčšina Slovákov nie sú rasisti. Máloktorého vytáča samotná farba pleti. Drvivá väčšina z nich len neznáša určité negatívne vzorce správania, ako kradnutie, parazitovanie, totálna asociálnosť, netolerantnosť, zámerná a cielená degenerácia, apatia, kriminálnosť, využívanie práv ale kašľanie na povinnosti… To, že je možno 90 percent rómskej populácie nositeľom týchto vzorcov naozaj nie je náš rasistický problém. Označovanie rasizmom je zbytočné traumatizovanie. Slováci nie sú rasistickí národ. Lenže aj oni podliehajú tomu, na čom je založená evolúcia, tj. zovšeobecňovaniu skúseností.
Zvýšená ostražitosť voči Rómom ako takým vedie možno v jednom prípade z desiatich k nespravodlivému predsudku, ale v šiestich až siedmych prípadoch k záchrane majetku, zdravia, života alebo aspoň duševnej vyrovnanosti a chute do jedla.
Je v záujme majoritnej spoločnosti, ale aj samotných Rómov, aby sa čím skôr prijali realistické riešenia tohto problému. (To znamená už žiadne peniaze, nič zadarmo aj za cenu ich úmrtia, následné ostré a tvrdé použitie silových zložiek, v niektorých oblastiach izolácia od majoritného obyvateľstva, koniec diskriminácie bielych atď.) Netreba si robiť ilúzie – už teraz sú to riešenia tvrdé a možno čiastočne protiústavné. Ak sa však nepoužijú “lebo Európska únia”, tak zákonite dôjde k stupňovaniu napätia a následnému výbuchu. Potom prídu na rad riešenia celkom živelné a krvavé. Vyvolajú obrovské straty na majetku aj životoch, ako “záchrancovia” sa ukážu skutoční rasisti a neonacisti – odpad spoločnosti, ktorý sa tak dostane na vrch. Čo je lepšie?
Nejde tu predsa o šírenie rasovej nenávisti, naopak – je to volanie po chladnom rozume, ktorý jediný môže predísť výbuchom takej rasovej nenávisti, aké sme tu nezažili od dôb prvej Slovenskej republiky a ktoré túto spoločnosť traumatizujú a rozdeľujú doteraz. Nechcem zažiť občiansku vojnu s Rómami, ani pogromy na nich. Chcem s nimi spolunažívať ako s normálnymi a plnohodnotnými občanmi. Pokiaľ je ale toto prianie nerealistické, je treba podniknúť kroky aspoň na to, aby nedošlo k vyššie opísanému scenáru.
V záujme majoritnej časti aj rómskej menšiny sa teda treba chytiť rozumu. To v prvom rade znamená prestať s nezmyselnými a nezdravými rečami o tom, že za stav rómskej menšiny môže majorita. Každý si za seba predsa zodpovedá sám! Jedine chorí a degenerovaní nie. Keďže nie som rasista a nepovažujem teda Rómov za degenerovaných, musím ich, na základe logiky, uznať plne zodpovednými za stav, v akom sa nachádzajú. Tvrdiť čokoľvek opačné – robiť z nich slabochov, usmrkaných chudákov a akési polozvieratá nezodpovedajúce samé za seba a svoje životy, by bolo skutočnou urážkou a rasizmom.
Takéto zbavovanie zodpovednosti ich samotných a prisudzovanie zodpovednosti za nich majoritnej spoločnosti je čímsi chorobomyseľným a pomýleným, asi ako keď dlhoročne týraná žena obhajuje tyrana alebo obeť znásilnenia, či olúpenia uvažuje, či náhodou príliš neprovokovala a nie je zodpovedná za to, že sa stala obeťou.
Ak sa niekto dopracuje do stavu, kedy jeho jedinou formou existencie, akej je schopný, je parazitovanie na systéme, musí uniesť zodpovednosť za také konanie. Aj v prípade, že ide o Rómov. Všetko ostatné by bolo rasizmom.
Preto treba veci nazývať pravými menami. Prevládajúce správanie rómskej menšiny na Slovensku je čistou hybris – tj. prvkom celkom vymknutým, pohŕdavým a arogantným voči obci (štátu) a ich poriadku, prvkom nepoznajúcim mieru. Už antickí Gréci vedeli, že prirodzenou odpoveďou na hybris je nemesis (trestajúca, poriadok tvrdo naprávajúca spravodlivosť). Ak nezasiahne nemesis, potom hybris rozvráti celý systém a privodí jeho pád. (Toto je podobné ako s politickou hybris, s ktorou máme na Slovensku v poslednej dobe už zase bohaté skúsenosti.)
Argumenty o akomsi prirodzenom spôsobe rómskeho života, ktorý sme mali narušiť a tým spôsobiť ich mizériu, si taktiež treba odpustiť. Žiadny z európskych národov už nežije tzv. prirodzeným spôsobom života, tj. spôsobom, akým žil pred dvesto, či päťsto rokmi.
Hovorí sa tomu adaptabilita. Jednotlivci i národy sa podriaďujú pravidlám nových epoch, tak to chodí. Každý neplatič by mohol začať nariekať nad krásou prirodzeného spôsobu života v lone prírody a obviňovať štát z toho, že mu jeho prirodzený životný štýl berie. Z nejakého dôvodu však väčšina bielych takto nenarieka, ale dokáže sa požiadavkám štátu prispôsobiť aj v menej príjemných aspektoch.
Oproti tomu predstava drvivej časti rómskej menšiny je taká, že na strane príjmov jej výdobytky moderného štátu nevadia, zatiaľ čo na strane výdavkov by si priali akýsi prirodzený stav. Prijímajú teda len “príjmovú” časť spoločenskej zmluvy, zatiaľ čo na “výdavkovú” nielen, že kašlú, ale na ňu agresívne útočia (viď. nepokoje a masové útoky voči silovým zložkám štátu, ergo proti samotnému štátu).
Len dva mesiace po publikovaní môjho článku Prečo na Slovensku vypukne občianska vojna, za ktorý som bol na SME.sk “odmenený” zmazaním blogu, sa odohrali (prinajmenšom) dve udalosti, ktoré jasne predznamenali, akým smerom sa budú ďalšie udalosti vyvíjať.
Prvou, menej nápadnou, bola prudká reakcia verejnosti v internetových diskusných fórach na správu, že v Richnave, kde došlo k nakazeniu 24 rómskych detí žltačkou, sa budú Rómovia zadarmo očkovať. Drvivá väčšina ohlasov na túto informáciu sa niesla v rozhorčenom duchu – bežného pracujúceho občana totiž stojí takéto očkovanie cca. 200 €.
Hlavná argumentácia rozhorčených diskutujúcich sa niesla v nasledujúcej línii. Pokiaľ Rómovia svojou dlhoročnou neprispôsobilosťou a životným štýlom dospejú (a v budúcnosti budú dospievať čoraz častejšie) k tomu, že ich osady sa stanú epicentrami infekčných nákaz, je spravodlivé aby dostali takúto nadštandardnú starostlivosť zadarmo na úkor použitia týchto finančných prostriedkov pre (aspoň) štandardnú zdravotnú starostlivosť o tých, ktorí vďaka svojej práci štátnu pokladnicu plnia? Naviac sa tak deje v čase krízy, stúpajúcej nezamestnanosti a katastrofického stavu štátnych finančných rezerv.
Miera rozhorčenia verejnosti bola v tomto prípade podľa môjho odhadu podstatne väčšia, než pri podobných prípadoch v minulosti – trend zväčšujúceho sa napätia je očividný.
Druhá udalosť bola otvorenejšia. Po tom, čo dvaja rómski mladíci napadli dôchodcu a ubili ho takmer na smrť, zorganizovala Slovenská pospolitosť “národnú mobilizáciu” proti “cigánskemu teroru”.
Toto tiahnutie na inkriminovanú obec (zmyslom samozrejme bolo vyvolať rozruch, upozorniť na seba a získať sympatie verejnosti), kde Rómovia z osady pri Ostrovanoch v krátkom čase spáchali jednu vraždu a dva závažné trestné činy, zdôvodňovali na svojom webe aj slovami:
“Tento krvavý útok sa stal v dedine, v ktorej je biela populácia cigánskymi útokmi dlhodobo sužovaná, no napriek tomu to polícia ani vláda nerieši. Preto je najvyšší čas, aby sme ukázali, že my, národne uvedomelí Slováci a uvedomelé Slovenky sa na rozdiel od Fica či Slotu dokážeme za svoj národ postaviť nielen rečami, ale i činmi!”
Ďalej sa Pospolitosť ako na svoj vzor odvolávala na násilný pogrom na sídlisku Janov v českom Litvínove.
V mojom článku Prečo na Slovensku vypukne občianska vojna som pred dvoma mesiacmi v stati o navrhovaných opatreniach napísal:
“Netreba si robiť ilúzie – už teraz sú to riešenia tvrdé a možno čiastočne protiústavné. Ak sa však nepoužijú “lebo Európska únia”, tak zákonite dôjde k stupňovaniu napätia a následnému výbuchu. Potom prídu na rad riešenia celkom živelné a krvavé. Vyvolajú obrovské straty na majetku aj životoch, ako “záchrancovia” sa ukážu skutoční rasisti a neonacisti – odpad spoločnosti, ktorý sa tak dostane na vrch. Čo je lepšie?”
Deň pred plánovaným pochodom priniesli denníky správu o tom, že v Šarišských Michaľanoch a blízkych Ostrovanoch začala pôsobiť rómska domobrana, atmosféra pripomínala stanné právo, ľudia obec v strachu opúšťali, alebo sa báli vychádzať z domov. To je, zatiaľ len nenápadná, ukážka toho, čo v praxi znamenajú moje slová z komentára k zmazaniu blogu:
“Výsledkom ďalšieho zakrývania si očí a podliehaniu ilúziám budú výbuchy živelného násilia a čoraz častejší výskyt zón, v ktorých nebude platiť spoločenská zmluva, ale prirodzený stav tak, ako ho popísal Hobbes (tj. človek tam bude človeku vlkom a jeho život bude biedny, surový a krátky).”
A tiež: “Treba sa poučiť z vývinu v Čechách a v Maďarsku a podniknúť príslušné kroky, kým je ešte čas. Naozaj treba čakať na prvú krv?”
Tak už sme sa dočkali! A bude horšie. (Počas písania tohto článku sa začínajú objavovať správy o ďalšej vražde v rómskej komunite, tentokrát v obci Jasov.)
Ak táto situácia nie je jasným predznamenaním opodstatnenosti mojich slov a myšlienok, ktoré boli “géniom” na blog.sme.sk vyhodnotené ako rasistické a nejakým spôsobom závadné (aspoň sa domnievam, žiadne vyrozumenie a zdôvodnenie zmazania som stále nedostal), tak žijeme v celkom rozdielnej realite.
Dianie v inkriminovanú sobotu taktiež dopadlo podľa očakávania. Nasadenie ťažkoodencov, rôznych policajných jednotiek a vodného dela zhltlo v súvislosti s rómskym problémom (celkom nezmyselne) ďalšie desaťtisíce eur.
Na internetových diskusiách sa už od rána vyskytovali komentáre, z ktorých drvivá väčšina bola na strane extrémistov. Objavovali sa hlášky ako: “Oko za oko, zub za zub!”, “Cigáni sa musia začať báť!”, “Som za to, aby tam chlapcov z Pospolitosti prišlo čo najviac.” a pod.
Počas búrlivého diania dokonca aj sme.sk prináša správu, že v Michaľanoch podporili Pospolitosť stovky domácich obyvateľov.
Nakoniec celkom zmätená štátna moc samozrejme zakročuje voči zhromaždeným extrémistom (ktorí dovtedy nič extrémne nerobili), i miestnym obyvateľom.
Namiesto seriózneho začatia vnímania skutočného problému a aspoň diskusii o realistických systémových riešeniach to minister vnútra zdôvodňuje smiešnymi argumentmi o nepovolenom zhromaždení. Treba podotknúť, že tieto argumenty je schopný vypustiť v situácii kedy desiatky tisíc Rómov (prinajmenšom), žijú v nepovolených stavbách, na čierno v bytoch, kde vôbec nie sú prihlásení, praktizujú nepovolený výsek stromov, ignorujú hygienické štandardy atď. atď., pričom štátna aj samosprávna moc to všetko spravidla ignoruje.
Nakoniec štát zakročuje voči zhromaždeným, používa proti nim vodné delo, oni hádžu na štátnu moc kamene, domáci sa (prirodzene) zastávajú Pospolitosti, ktorá ako jediná do ich obce došla a bola ochotná ísť kvôli nim aj do konfrontácie (čo mal byť schopný štát, ale ten zlyhal).
Bohužiaľ v tomto ohľade, keď štát celkom zlyhal, suplujú živelným, deformovaným spôsobom neonacisti a neoľudáci to, čo mala už dávno vykonávať štátna moc v záujme spravodlivosti a dodržiavania zákona.
Zlyhanie štátnej moci, infantilní politici zaujímajúci sa len o smiešne politické a mocenské hry, kašľúci na skutočné problémy štátu i občanov, postavili na piedestál ľudí ako Kotleba a neustále im nahrávajú na smeč. (S Kotlebovými argumentmi o apatii vlády, o vynakladaní miliónov eur na Rómov bez vyžadovania plnenia zákonných povinností od nich, o mrhaní zdrojov namiesto ich zmysluplného využívania na riešenie problému, o nasadzovaní silových zložiek voči protestujúcim bielym, avšak prehliadajúcim celé roky bezprávie u Rómov, sa, bohužiaľ (!), nedá nesúhlasiť. Keď sa jediným v štáte, kto má odvahu nahlas hovoriť o rómskom probléme racionálne stane neoľudák a demagóg, tak je to tragédia. Rovnaká tragédia je, keď sa neoľudáci skandovaním dožadujú právneho štátu a majú pri tom – opakujem, že bohužiaľ – v tejto veci pravdu.)
Po tomto nasadení silových zložiek nielen proti extrémistom, ale aj právom rozhorčenému domácemu obyvateľstvu, by mal podať demisiu minimálne minister vnútra, čo je samozrejme čistá naivita. Nikto z vlády tam ani nebol, ani sa v sobotu oficiálne nevyjadril – verná kópia miery záujmu, ktorý vláda (ale nielen tá, aj opozícia a politické strany vôbec), tomuto možno najvážnejšiemu problému na Slovensku venuje.
Situácia, v ktorej sa nachádzame, má blízko k potvrdeniu myšlienok nemeckého filozofa, ekonóma a profesora Nevadskej univerzity Hansa-Hermanna Hoppeho, podľa ktorého je moderný štát len výpalník, vydierač – čo stupňuje svoje požiadavky, no neplní si svoje záväzky a tým najrozumnejším, čo môže občan urobiť, je vykašlať sa na spoločenskú zmluvu s ním a začať si platiť súkromnú ochranu svojho života i majetku (tj. vstúpiť pod ochranu mafií, ktoré majú tú výhodu, že keď im jednotlivec platí, tak majú, na rozdiel od štátu, reálny a priamy záujem udržať ho pri živote, zdraví a majetku; nakoniec, Hoppe nepovažuje moderný štát za nič iné ako nástroj vlády legitimizovanej mafie a ostatné mafie za “štáty v zárodočnom štádiu”; dianie na Slovensku od jeho vzniku v roku 1993 ma zatiaľ nepresvedčilo o opaku).
Osobne nie som až taký radikál ako Hoppe a nestotožňujem sa so všetkými jeho názormi. Dianie na Slovensku ma však čoraz viac núti tento svoj postoj prehodnotiť.
Tým, čo sa v sobotu 8. 8. 2009 odohralo a akým spôsobom to bolo médiami podané sa, okrem iného, urobila skvelá reklama Slovenskej pospolitosti. Aj denníky (ktoré infantilne vystupujú proti prejavom toho, čo považujú za rasizmus), odviedli “vynikajúcu” prácu – pomohli Pospolitosti získať sympatie u širokej verejnosti, urobili z toho mediálnu udalosť týždňa, priniesli videozáznamy, na ktorých dostal veľa priestoru Kotleba a vyzeral ako martýr a hrdina, gratulujem! Ešte, že ste mi zmazali ten blog a zabránili tak šíreniu prejavov “rasizmu”.
(Mimochodom, Kotlebova stratégia je vernou paralelou Hitlerovej, či Machovej stratégie priťahovania pozornosti a získavania sympatií más. Je tragické, že na Slovensku sa takáto stratégia – vďaka neschopným politikom a stupídnemu prístupu mnohých médií – môže aj dnes tešiť celkom slušnému úspechu.)
Deň po udalosti sa v správach začali objavovať odborníci na problematiku, ktorých názory sa, čuduj sa svete, prekrývali s tým, čo som napísal v mojom “škandálnom” článku”: dlhodobá neaktivita vlád od roku 1989, systémové neriešenie problému vedie k eskalovaniu situácie, apatia politikov vynáša extrémistov na piedestál, extrémisti v sobotu vyhrali na body atď. atď. (V ďalších dňoch sa samozrejme vyrojili desiatky blogov, komentárov a postrehov na túto tému. V nejednom padli aj radikálnejšie názory, než v mojom článku. Tentokrát to už na SME.sk ani inde necenzurovali. Mojim najväčším “previnením” teda bolo, že som toto vyústenie problému pomenoval a realistické riešenia navrhol pred tým, než došlo k nepokojom, nie až potom, ako učinili desiatky ďalších blogerov, odborníkov a komentátorov. Vyplýva z toho ponaučenie, že u nás netreba problémy predvídať, alebo o tom nebodaj ešte aj písať v čase, keď odborníci, novinári, komentátori a ďalší podobní profesionáli mlčia – trestom za porušenie tohto pravidla je okamžité vylúčenie zo spoločenského diskurzu. )
Nie, nemyslím si, že som geniálny, keď som pred dvoma mesiacmi predikoval scenár, ktorý sa začal detailne napĺňať. Len som pomenoval očividný stav vecí a popísal jediný vývin situácie, aký je možný, ak sa prístup štátu systémovo nezmení. Táto jednoduchá požiadavka však bude dôvodom, prečo sa ani tentokrát nič nevyrieši – situácia sa bude zhoršovať, lebo neexistuje politická odvaha prijať efektívne opatrenia.
Tzv. “rómsky problém” totiž vôbec nie je taký zložitý, za aký ho vydávajú politici, aby ospravedlnili svoje nekonanie. Tento gordický uzol treba rázne rozseknúť v princípe jednoduchým opatrením – treba sa k Rómom začať konečne správať tak, ako k ostatným občanom tohto štátu, nič viac nie je potrebné. Prestať Rómov diskriminovať a začať k nim pristupovať tak ako k ostatným – to by pomohlo im samotným, majoritnej spoločnosti i štátu. Túto zásadu by však bolo treba dodržať aj za cenu tvrdého používania silových zložiek na vymáhanie dodržiavania zákona v mnohých rómskych osadách, i použitia moci štátu na vynútenie plnenia ich povinností, nie len na napĺňanie ich práv.
Political Ponerology 