“Nech je to tak, alebo onak, je to obrovský škandál” – Remišovej slová.
Ale je to vlastne komédia. Neoboľševici z OĽANO začali stínať hlavy a okrem iného sa vrhli na tému Govnet. Lebo dostali udanie, že “na serveroch sú akési škatuľky”. V predstave, že všetko je jednoduché, a že treba trestať, trestať a trestať, poštvala Remišová (raz OĽANO, vždy OĽANO) politickú políciu NAKA.
A šliapli do krokodýlej papule.
Je samozrejmé, že naša vláda nie je skutočne samostatná, sme aj oficiálne v NATO a ak by sa napríklad niekto pýtal, či si tu izraelské tajné služby môžu robiť čokoľvek, jestvuje iba jedna správna odpoveď. V slovenských vládnych centrálach sa zrejme oficiálny hardver od neoficiálneho asi ani nedá rozoznať, a o softveri už úplne škoda reči. Ale aj práve preto je prejavom totálnej demencie, ak si niekto zmyslí, že v tejto džungli nájde zločin, z ktorého obviní napríklad bývalú vládu. Ako keď opica vopchá vidličku do zásuvky, tak Remišová vopchala prstíky do informačných sietí a napodiv, aj keď je to slaboprúd, dostala úder vysokým napätím. Remišová je naozaj aj mentalitou bábkoherečka a predstavuje si, že svet je drevenný a plochý ako Hurvinkove javisko.
Je to prvé vážne narazenie súčasnej vlády do mantinelov. Ale podobných ich čaká ešte veľa. Hlavne OĽANO, založené len na platforme slepej hysterickej kritiky, nemá pozitívnu tému, na ktorej by si postavili existenciu. A nemá ľudí – má len kolaborantov, ktorí s nimi spolupracujú za funkcie a špinavý groš.
Toto je presne boľševický, ak chcete komunistický model režimu. Ideológia je iná, ale to je druhoradé – podstatná je rovnaká sieť bezcharakterných chrapúňov, ktorí sú všade postupne dosadení. Rovnaká je tajná “špeciálna” polícia a prokuratúra, ktoré sú nástroj moci mimo oficiálny demokratický štát. Dielo boľševického rozpadu pokračuje.
Už sú zatváraní a šikanovaní disidentskí novinári, publicisti vedci a predstavitelia opozičných politických strán. Zatiaľ iba niekoľko, postupne to bude ale pribúdať. Štátni úradníci a riaditelia inštitúcií, aj zdravotných, sú už vyhadzovaní na ulicu po desiatkach. A to sa bude diať stále, narastať, potichu, špinavosti budú pribúdať, zhnité média určite nazafungujú a nebudú biť na poplach.
A ľudia sa boja. Pozrite na nich, každý ma na krku ekonomickú slučku, ktorá ho obesí. Hypotéky na byty, pôžičky na kšefty, lísing auta, ktoré nepotrebujú ale susedia majú tiež, mesačné náklady na deti také, že bez zotročujúceho zamestnania nevyžijú ani mesiac. Submisívna kolaborácia s režimom sa teraz plošne začína valiť medzi ľudí.
A napodiv všetci zisťujú, že za našou vládou je skrytá sila a skutočnosti, o ktorých sa doteraz nesmelo a nesmie hovoriť a o ktorých doteraz pochybovali. Nie, nechcem preháňať, je jasné, že aj Remišovej narazenie na Golema si väčšina populácie nevšimla. Ale hovorme o podstatnej akčnej a inteligentnej menšine – nevšimlo si tých rozhodujúcich 20%, čo sa tu vlastne črtá?
Pellegrini prišiel s tlačovkou, kde Remišovú obviňuje a hovorí o normálnosti celého Govnetu. Pellegriniho motív je klasický politický boj, využitie ťažkej chyby jeho politických protivníkov, obrana jeho vlastnej kariéry, v tom má plne pravdu – ale jeho vysvetlenie je tiež len zakrývanie reality. Pellegrini ani Raši sami sú si nie istí, čo sa vlastne všetko deje. No, Raši možno trocha hej, on minimálne vie, prečo bol poverený informatikou práve on a že tam, vo virtuálnom svete aj slovenskej vlády, sú asmodeovia, ku ktorým sa nehodno ani priblížiť. Takí často požierajú vlastné deti a ja by som teraz za politickú budúcnosť Remišky nedal vela.
(zdroj: napríklad tlačovka v Pravde)
Political Ponerology 