Slovenský futbalový zväz sa znovu raz vyznamenal. Donútil slovenských a írskych futbalistov, aby si pokľakli na zem, ako symbol podpory agresívnym černošským teroristom, ktorí si hovoria Black Lives Matter. Spravili to asi preto, že na štadióne neboli diváci a tým sa vyhli prípadnému odporu znechutených ľudí, ktorí tej politizácie športu už majú plné zuby.
Bratislava, 9.10.2020. Odporné a servilné gesto, ktoré našťastie pre funkcionárov zväzu (aj hráčov) nikto nevidel prinieslo do slovenského športu znovu politiku a je potrebné uviesť, že ani v časoch totalitnej moci komunistov sa niečo podobné nedalo vidieť.
Politika v športe tu existuje už od nepamäti. Športovci, či už chcú, alebo nie – sú veľvyslancami režimu, ktorý reprezentujú a prakticky vždy tomu tak bolo. Šport je dobrým propagandistickým nástrojom a výborne ho vedeli využívať hlavne totalitné režimy, ktoré predpokladali, že úspešná reprezentácia krajiny dokáže zdvihnúť sympatie aj nesympatickému režimu. Dobre známe sú úspechy sovietskych športovcov, neskôr východonemeckých a nakoniec čínskych. Dosahovalo sa to tým, že športovci, ktorí boli pripravovaní špeciálne len na jeden druh športu a podriadili tomu celý život a nezriedka aj zdravie, dosiahli úspech – väčšinou športovou cestou.
Dnes je situácia iná. Zo športu sa stal business a o nič iné nejde. Keď hovoríme o futbale, tak ten sa zmenil na nepoznanie. Hrá sa na moderných štadiónoch, ale s menej divákmi (momentálne úplne bez divákov), hráči vyzerajú ako klauni – potetovaní od hlavy až k pätám, futbal veľmi hrať nevedia, hra je prerušovaná pri každom kontakte dvoch hráčov a … to je podstatné – v každom mužstve hrá nebývalý počet černochov z celého sveta. A to dokonca aj v dedinských kluboch. Niektoré európske mužstvá vyzerajú, ako keby boli z Afriky. Kvalita sa tým veľmi nedosiahla, ale rasová diverzita tam určite je. Zatiaľ, teda do času, kým nebudú všade hrať len černosi.
Dnešná inkorporácia politiky do športu je však úplne iná. Vôbec už nejde o prezentáciu kvalít jednotlivých režimov, nakoľko tie sú už všetky viac, alebo menej rovnaké. A snaha o vytvorenie jedného – globálneho režimu je evidentná. Najviac je to viditeľné v Európe. Pôvodne dobrý projekt ekonomickej unifikácie Európy skončil, ako politická fraška a Európska únia dnes je hlavným bojovníkom proti samotnej Európe. V ekonomickej oblasti sa zavádzajú opatrenia, ktoré robia európskych výrobcov nekonkurencieschopných a jednoznačne ich diskriminujú v súťaži s producentmi z Ázie a Severnej Ameriky. Doplácajú na to aj obyvatelia EÚ, mnoho tovarov je v Európe nedostupných, lebo nespĺňajú nezmyselné nariadenia. Dostalo sa to tak ďaleko, že ak sa spomenie, že niekto je „proeurópsky“, tak v preklade to znamená, že je silne protieurópsky. Začína to u ekonomiky, pokračuje pri dovoze černochov a Arabov z celého sveta, ktoré má jednoznačne za cieľ zničiť kultúrne hodnoty kontinentu a jeho obyvateľov.
Americkí černosi dávno nie sú diskriminovaní. Opak je pravdou. Sú takzvane „pozitívne diskriminovaní“, čo znamená nezmyselnú preferenciu černochov vo všetkých oblastiach, kde je to možné a naopak – buzeráciu belochov. Aj preto je možné, že zadržanie černocha, ktorý v intoxikovanom stave neuposlúchol policajtov, čo kedysi v USA bez výnimky znamenalo, že riskuje život, vyvolalo riadenú kampaň pod názvom Black Lives Matter. Nebudem tu rozvádzať skutočnosť, že celý tento cirkus, ktorý stál a stojí krajinu miliardy dolárov úzko súvisí s blížiacimi sa prezidentskými voľbami. Ale čo majú s celým týmto spoločné slovenskí a írski futbalisti. Nič. Jednoducho kampaň travičov studní, ktorí vo svojom boji proti kultúre hľadajú pomyselné hranice, čo všetko im ešte ľudia „zožerú“. A vyzerá to tak, že priestor tu ešte je.
Dnes to je futbal, zajtra sa niečo také bude diať na hokeji, či pri tenise – pokiaľ budú ľudia pasívni, nič si nepomôžu. Jedného dňa sa však budú nachádzať na konci násobilky a nebude únik. A o to ide. Zatiaľ sa akože nič nedeje. Potetovaní blbečkovia si kľaknú a potom sa ide ďalej. Čo bude nasledovať zatiaľ nikto presne nevie, teda okrem režisérov celej tejto kampane.
Slováci sa proti celej veci stavajú skôr pasívne. Na internete zdôrazňujú, že oni sú mimo, lebo „nemali kolónie“, čo je len dôsledok propagandy, ktorá vykresľuje kolonializmus, ako niečo negatívne. Fakt, že černosi v Afrike sa mali lepšie v kolóniách, ako teraz v tom, čo sa takmer ironicky nazýva samostatnými štátmi, sa starostlivo utajuje. A ľudia tomu veria.
Sloboda a demokracia postupne mizne, ale ľudia sa stále utešujú, že „platia zákony“, hoci tie dávno neplatia a veria, že ešte „majú demokraciu“, ktorú už nemajú takmer nikde.
Len aby jedného dňa nezistili, že v „ich záujme“ im zrušia aj zostávajúce atribúty demokracie a – ako to dnes vidíme – v záujme „ochrany zdravia“ z nich budú novodobí otroci.
Mnohí nimi už sú.
prehladsprav.sk/black-lives-matter-na-tehelnom-poli/5839
Political Ponerology 