Privatizácia strategických podnikov poškodila celú spoločnosť

KRATENE

Veľkou ranou slovenského hospodárstva po páde socializmu bola neúmerná privatizácia najmä strategických energetických spoločností. Vedeli by ste vyčísliť, do akej miery „vlastizradné“ rozhodnutia niektorých slovenských vlád, negatívnym spôsobom postihli ekonomický a sociálny vývoj Slovenska v strednodobom a dlhodobom horizonte?

Vyčísliť niečo také je nemožné. Môžete sa o to pokúsiť spočítavaním napr. ziskov a daní týchto strategických podnikov, o ktoré verejný rozpočet ich privatizáciou prišiel, ale to predsa ani z ďaleka nie sú všetky straty, ktoré spoločnosť utrpela. Ako vyčíslite škody, ktoré vznikli tým, že verejné výdavky napr. do školstva, vedy, zdravotníctva, starostlivosti o postihnutých, o starých, výdavky do športu a mnohých ďalších oblastí života sa vďaka nižším príjmom štátneho rozpočtu krátili?! To je prakticky nemožné. Peniaze takéto niečo nevedia vyjadriť. Ako vyjadríte peňažne pokles kvality vzdelania, keď mladí absolventi školského systému súčasnosti v porovnaní s absolventmi pred tridsiatimi rokmi vychádzajú ako, mierne to preženiem, pologramotní.

Z národohospodárskeho hľadiska, z hľadiska riadenia ekonomiky a spoločnosti je privatizácia strategických energetických podnikov samozrejme zásadná chyba, ktorá poškodila celú spoločnosť. Avšak pre malú skupinu táto privatizácia znamenala zlatú baňu. V politicko-ekonomických rozhodnutiach takéhoto typu je to vždy tak, že veľa ľudí utrpí škodu, a veľmi málo ľudí rozprávkovo zbohatne. V ekonómii je už v podstate všetko tak dobre preskúmané, že vopred sa už presne vie, čo takého rozhodnutia ako privatizovať strategické energetické podniky budú znamenať.

Prechodom z centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú sa postupne oslabovalo sociálno-právne postavanie zamestnancov. Ako hodnotíte túto skutočnosť? Dalo sa tomuto scenáru predísť adekvátnymi zásahmi zo strany štátu?

Otázka nie je správna. S plánovaním či neplánovaním oslabovanie práv zamestnancov nemá nič spoločné. Oslabovanie práv zamestnancov prišlo s prechodom od spoločenského čiže verejného vlastníctva podnikov k súkromnému. Kapitalistický spoločenský systém je postavený na existencii inštitúcie majetkovej renty, ktorá sa nazýva tiež neodpracovaný príjem. Čiže mám príjem z toho, že niečo vlastním, napr. podnik, a logicky čím viac zaplatím zamestnancom, tým menej zostane mne. A maximalizácia zisku je legálnym a spoločensky akceptovaným cieľom. Oslabovanie postavenia zamestnancov je jedným z mnohých spôsobov, ako sa zisk zvyšuje. Nehovoriac o tom, že majiteľ firmy je zároveň pod tlakom trhovej konkurencie, ktorá sa tiež uchádza o peniaze zákazníkov, a láka ich nižšími cenami, teda zas ďalší tlak na znižovanie nákladov už len z dôvodu udržania sa na trhu. To sú zákonitosti vyplývajúce z inštitucionálnej konštrukcie súčasnej spoločnosti.

A štát ovládajú ekonomické elity – prečo by oni mali ochraňovať zamestnancov?! To predsa nedáva logiku. Zamestnanci majú len toľko práv, koľko si vybojujú. Ekonomické elity im práva budú iba brať.

Pádom socializmu sa postupne zrušili aj viaceré dovtedy prosperujúce fabriky. Automaticky tak stúpla obrovská nezamestnanosť. Do akej miery sa zmiernili jej dôsledky príchodom predovšetkým západných spoločností, ktorých cieľom bolo získanie lacnej pracovnej sily?

Pádom socializmu postupne prestali fungovať mnohé inštitúcie a riadenie krajiny výrazne upadlo. Rozpútal sa boj o verejný majetok so všetkými následkami. Takýto stav vždy zákonite vyplaví na povrch tých najnemorálnejších jedincov, ktorým zvyčajne chýbajú odborné vedomosti a skúsenosti. Nechýba im však túžba po majetku. Takéto prostredie býva veľmi nestabilné a to prispelo ku krachu mnohých podnikov.

Celkovo však fabriky zanikali z viacerých dôvodov – pamätáme si ako Václav Havel rozhodol, že sa zastaví zbrojárska výroba na Slovensku, mnohé podniky skončili preto, lebo stratili svojich odberateľov v krajinách bývalého východného bloku, mnohé skolabovali práve vďaka privatizácii, kedy noví vlastníci nemali odbornú výbavu riadiť veľké firmy, zato mali morálnu výbavu zúčastňovať sa privatizačnej korupcie. Časť výroby skolabovala kvôli zámerným skokovým nárastom cien energií, a tak ďalej a tak podobne. Vzniknutá nezamestnanosť bola vskutku vysoká a jedným z jej následkov bolo spustenie masovej pracovnej emigrácie.

Socialistické obdobie zanechalo vysoko kvalifikovanú pracovnú silu svetovej kvality a vybudovanú infraštruktúru, preto zahraničný kapitál mal záujem vybudovať si u nás výrobné kapacity. Keby sme nemali toto dedičstvo po socializme, jediný kapitál, ktorý by mal záujem k nám prísť, by bol ťažobný priemysel. Ešte treba pridať širokú škálu investičných stimulov, daňové prázdniny, členstvo v EÚ a NATO, a záujem o investovanie u nás sa objavil rýchlo. Tie nové firmy následne a postupne znížili vykazovanú mieru nezamestnanosti. Ale opakujem, že významný podiel tiež mala pracovná migrácia do zahraničia.

Ďalším obrovským problémom slovenskej ekonomiky a štátu sa stal radikálny pokles potravinovej sebestačnosti. Akým spôsobom môže Slovenská republika dnes aspoň z časti zvýšiť produkciu slovenských potravín?

Sme členmi EÚ a to znamená, že veľká časť našej vnútornej politiky podlieha pravidlám bloku. A tie veľa zásahov štátu nedovoľujú. Pamätáte si snahy o zavedenie nižšej DPH na predaj potravín tzv. z dvora a ako a prečo to celé dopadlo?! Tým nechcem povedať, že nie je možné ten katastrofálny stav potravinovej bezpečnosti riešiť. Možnosti určité sú, avšak u nás je zásadný problém nie je v tom, čo robiť, ale kto to urobí. U nás nemáme nositeľov takej politiky. Náš súčasný politický systém, za ktorý vďačíme predovšetkým HZDS a potom SDKÚ a SMERu, nám tu generuje mediálne politické strany, ktoré súťažia o to, kto lepšie oklame voličov. Bez zmeny volebného systému sa budú len veľmi ťažko presadzovať záujmy obyvateľstva do verejnej politiky.

Venujete sa aj ekologickým dôsledkom spôsobené nárastom tzv. konzumnej spoločnosti. Do akej miery môže každý z nás prispieť k záchrane našej planéty pre budúce generácie?

V prvom rade je nutné venovať trochu času na to, aby sa ľudia vôbec zoznámili s problémom klimatickej zmeny a s ďalšími ekologickými problémami. Ten, kto niečo o týchto problémoch vie, vie aj to, čo môže ako jedinec urobiť. Ešte dôležitejšie je však, aby sa zmenila verejná politika, lebo potrebná je celospoločenská zmena, a to vo všetkých priemyselných krajinách.

Ja som však veľmi skeptický. Environmentálna a klimatická katastrofa už reálne prebiehajú, ale ani bežná populácia, ani politická elita nejavia známky reálneho chápania, čo sa vlastne s nami deje. Sami seba varíme ako tie žaby. Fetiš ekonomického rastu, čo je iba eufemizmus pre fetiš súkromného zisku korporácií a ich majiteľov, nedovolí iný pohľad na spoločnosť a jej život než ten súčasný seba deštrukčný konzum. Extrémne počasie, nedostatok základných zdrojov pre život bude čím ďalej tým viac tlačiť na spoločnosť. A história nám ukazuje, že geopolitický mocenský oportunizmus veľmocí využije každú krízu, a to znamená chaos, nepokoje, vojny.

Pred viac ako desiatimi rokmi sme boli svedkami globálnej ekonomickej krízy. Čo podľa Vás spôsobilo jej naštartovanie?

Kríza z 2008 je vcelku jasne preskúmaná a jej príčiny sú všeobecne známe. Krízu vytvoril bankový a finančný sektor v USA. Finančné inštitúcie sa snažili, tak ako to robia dennodenne, maximalizovať svoje príjmy a robili pre to všetko, čo ich napadlo. Vrátanie klamania zákazníkov, vrátane korumpovania politickej elity s cieľom legislatívnych zmien vo svoj prospech a v neprospech všetkých ostatných. Takéto správanie predsa poznáme aj u nás doma, avšak USA sú globálnou veľmocou s globálnymi firmami pre nás nepredstaviteľných rozmerov. No a keď sa stane, že sa do problémov dostanú takýto giganti, stiahnu so sebou celý systém po celom v súčasnosti tak prepojenom svete. Kríza je neoddeliteľnou súčasťou nášho spoločenského systému a v princípe je vždy následkom kumulovaného nemorálneho správania veľkých hráčov, ktorý na seba viažu významnú časť ekonomiky.

Európska únia, predovšetkým Eurozóna, reagovali na jej dôsledky záchranou ekonomicky nestabilných štátov (Grécko, Taliansko, Írsko, Španielsko atď.). Ako hodnotíte kroky vtedajších európskych lídrov s odstupom času?

Nesúhlasím s tvrdením, že Grécko, Taliansko, Írsko, Španielsko by boli nestabilné štáty. Tieto krajiny sa dostali do problémov práve vďaka euru a vlastnostiam eurozóny. Keďže nemajú vlastnú menu, nemôžu kurzovými a inými menovými nástrojmi korigovať nerovnováhy vo svojom zahraničnom obchode. Krajiny eurozóny nie sú a nemôžu byť ekonomicky rovnocenné z viacerých dôvodov. Okrem iného aj historických, kultúrnych ale hlavne a predovšetkým geografických, čiže prírodných podmienok. Keď chcete mať menovú úniu na území, ktorého časti majú rozdielnu ekonomickú výkonnosť (čo je úplne prirodzené, na tom nie je nič zlé), musíte mať zavedené transferové mechanizmy. Financie majú tendenciu vždy viac prúdiť do centier, a preto musíte mať nejaký korekčný mechanizmus, ako ich zase dostať do periférií. Bez takýchto mechanizmov sa periférie ocitnú bez peňazí (čo znamená, že si musia požičiavať). To sú základné nevyhnutné podmienky pre existenciu menovej únie. V súčasnom nastavení eurozóny budú vždy existovať krajiny, ktoré budú na euro doplácať. A ešte by som dodal, že únia predsa nezachraňovala spomínané štáty, ale nemecké a francúzske banky, ktoré im požičiavali. Veci treba pomenovávať tak aké v skutočnosti sú, inak sa dopúšťame klamstva. A hodnotiť kroky vtedajších európskych lídrov? Urobili to, čo by urobili aj tí súčasní – únia predsa vznikla pre biznis a takou je aj v súčasnosti.

Ako vnímate spoločnú európsku menu euro?

Pokiaľ chcete mať ako štát suverenitu, nemôžete platiť menou, ktorú emituje niekto iný, nemôžete sa vzdať tak dôležitého nástroja ako je menová politika a emitovanie peňazí, ktoré používate vo svojej spoločnosti. Eurozóna nespĺňa podmienky nevyhnutné pre optimálnu menovú úniu a reálne skôr rozdiely medzi krajinami prehlbuje, nie zmenšuje. Nie je tu priestor na to, aby som to podrobnejšie vysvetľoval, ale stačí sa pozrieť na saldá systému TARGET2 a tam každý uvidí pre ktoré krajiny je euro výhodné a pre ktoré nevýhodné. Koniec koncov prípad Grécka a tá obrovská tragédia, ktorá sa tam odohrala, a z ktorej sa tá krajina dodnes nespamätala, je jasným príkladom. https://veci-verejne.sk/adrian-ondrovic-privatizacia-strategickych-podnikov-poskodila-celu-spolocnost/

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Create your website with WordPress.com
Začíname
%d blogerom sa páči toto: