ČIERNA KNIHA Dzurindových vlád 1998- 2006

Uvod- Nie je kniha ako kniha
Názov Cierna kniha nie je z roja myšlienok v hlave autora tejto extra webovej stránky. Zrodil sa pravdepodobne v hlave straníčky politickej strany Strana demokratickej ľavice ( SDL ) B. Schmögnörovej v čase, ked sa dostával k moci mocichtivý M. Dzurinda, aby doviedol na Slovensku prechod od socializmu ku kapitalizmu do konca. Napodiv spolu s vedením SDL, ktoré ukradlo túto stranu pracujúcich pretransformovanú zo strany KSS a za výdatnej pomoci pomohlo Dzurindovi vzkriesiť a urýchlene vybudovať na Slovensku kapitalizmus. Pomoc bola tak vydatná, lokajská, že sa im podarilo v krátkom čase obetovať a celkom zruinovať stranu SDL, ktorá mala slúžiť k ochrane záujmov pracujúcich na Slovensku a ľudom, ktorí sa prepadali zásluhou Dzurindovej politiky na dno sociálnej siete, v tom čase takto terminologiované.
Táto preorientovaná funkcionárka KSS bola hlavnou páterou boja proti V. Mečiarovi v predvolebnej kampani volieb do NR SR 1998 a bola naprogramovaná ( v čase štúdiu kapitalistickej ekonomiky v Amerike) americkými expertmi a agentmi na rozbitie polotickej moci Mečiara na Slovensku, ktorá v tom čase bola hlavnou prekážkou plánu USA na uchopenie totálnej sféry vplyvu moci, na ovládnutie Slovenska a definitívne ho nanavigovať ako satelit na obežnú dráhu do už pevne vybudovanej sústavy amerického rozhodujúceho politikého a vojenského vplyvu v Europskej únie. Naviac vstup Slovenska do NATO a EU bol už za dverami a definitivne spečatený na rok 2004, času moc nebolo a tuto strategickú operáciu bolo potrebné ukončiť tak, aby ešte pred tak rozhodujúcimi vstupmi bola ukončená s dosiahnutím naplánovaného cieľa, aby sa Slovensko a všetký tzv. postkomunistické štáty stali definitívne a natrvalo ukotvené v sústave satelitov USA. To sa aj stalo a natrvalo zabezpečilo Bushovi v skrytej vojne s EU do budúcna manipulovanie s týmito zemami čoby “piatou koloniou” v prospech vyšších záujmov v USA v prebiehajúcom boji o svetovládu po prvé a po druhé aby sa Europskej únie prekazilo a zabránilo vtedy ambicioznemu plánu, do desať rokov dobehnúť a predbehnúť v ekonomickej ale aj politickej moci Spojené štáty severoamerické. Ako sa ukázalo, bolo to múdre. Piata kolonia sa osvedčila a plní svoje poslanie bezozbytku od znemožnenia vytvoriť ústavu EU, ktorej jeden z hlavných cieľov bolo upevniť rozhodovacie právo europských veľmocí Francie a Nemecka a zabrániť teraz už satelitným štátom v strednej a východnej Europy prejavovať loalitu a spojenectvo takej formy, ako bolo poskytnuté proti záujmom EU v príprave vojny proti Iraku a následne účasť na jeho vojenskej okupácii až po znemožnenie zrealizovať spomenutý ambiciozny plán. čo by znamenalo postupné znižovanie politickej a vojenskej moci USA vo Svete s konečným cieľom vymeniť si úlohy pozri TU
V inkliminovanom čase Schmögnörová išla v celom operačnom zoskupení spojencov spiklených proti Mečiarovi po krku takmer denne v mediach a politických reláciach a ohováračky sa vymykali z rámca politickej kultúry, na ktorú si na čele s Hrušovským ( KDH ) vytvorená vládna koalícia tak zakladala. Zakrátko si vyslúžila prezývku “Zelezná dáma” na Slovensku, po vzore anglickej Tetscherovej, tak verne, že sa zaslúžila a vyslúžila post v Dzurindovej vláde v úlohe ministerky financií, pravda spolu s komunistickou oddanosťou lokajky Bushovi a vláde USA . Asi toľko na úvod k Ciernej knihe, ktorá mala začať fungovať, ale nefungovala. O tom následne.

Späť

Striedačka- boháčov, podvodníkov a mafistov
Politická šachovnica bola rozostavená. Bolo potrebné urobiť prvý ťah. Zdrvujúci ťah, aby sa Mečiar z porážky nespamätal. Mečiarová politická moc bola ohrožená, ale nie porazená. Voľby vyhrál, avšak vládu zostavila vo voľbách porazená pravica. To bola prvá nevyliečiteľná rana. Prvý ťah teda vyšiel. Druhý ťah bol pre pravicu prezieravejší, avšak pre slovenský ľud nešťastnejší. Uviesť do života Ciernu knihu Mečiarovej vlády. Slovenská Zelezná dáma ukázala na čierne pole v rozostavenej šachovnici. Na tomto sa mala hra ostro a zoširoka rozohráť, doraziť Mečiara. Tah smeroval k nastavenému cieľu. Všetko čo sa za Mečiara vybudovalo, totálne zbagatelizovať, zruinovať a mečiarovcov oznažiť za privatizérov, zbohatlíkov a ničobníkov.
Prvou a najväčšou obeťou sa stala rozostavaná diaľnica Btatislava- Zilina- Košice, ktorá bola rozplánovaná na 5 rokov, s dostavbou do roku 2005. Vtedy ešte čisto slovenské nerozpredané podniky mali preukázať svoju zralosť, bez cudzej zahraničnej pomoci. Na výstave v Bratislave- Dialničná a medzinárodná cestná sieť SR so zahraničnou účasťou Motorway and Intrnational road network of the Slovak republic bolo všetko dokumentačne a finančne zabezpečené, pripravené. V tomto celom procese sa kládol dôraz na zvláštnu pozornosť venovanú ochrane životného prostredia- pri návrhu trasy vhodným začlenením diaľnice do územia, technikými riešeniami prijateľnými z hľadiska ochrany životného prostredia, opatreniami na vylúčenie respektívne zmiernenie negatívnych vplyvov ( protihlukové bariery, ochrana vodných zdrojov , fauny, flory a podobne ). To bolo hlavné motto spomenutej výstavy. Jedným šmahom ruky celý tento projekt, bez mihnutia oka sa rozpadol. Nesmierne miliardové škody a nárasť už aj tak veľkej nezamestnanosti boli dieľom pomstichtivých darebáckych, politických diletantov z vládnej koalície, ktorí nepozerali na škody spôsobené celému národu. Boli zaslepení víťazstvom, toto doviesť do konca, nech to stojí čo stojí.
Trnom v oku týchto oneskorenýh revolucionárov boli aj takzvané Mečiarové meganolámske projekty. Co sa dalo zničili a len zázrakom unikla pozornosti najväčšia rozostavená stavba na Slovensku, budova národnej banky Slovenska, ktorú označovala Zelezná Ledy za zbytočne vyhodené peniaze. zbytočný prepych. Neskorej sa však s ňou pýšila po celom svete, akoby to bola jej zásluha počas jej ministrovania s financiami. Cast atomovej elektrárne Jaslovské Bohunice bola odstavená na sankčný nátlak EU. Nevyčíselné škody ktoré zapríčinila ekonomická politika Dzurindu bude ohrozovať energetickú bezpečnosť pre obyvateľstvo a “slovenský” priemysel po celé nastávajúce roky. Podobne prerušenie dostavby atomovej elektrárne Mošovce ako aj vodné dielo na Dunaji, ktoré sa pracne za Mečiara vybudovalo, bolo zásluhou strán zoskupených vo vládnej koalícii spochybované a sústavne ohrozované.
Cierna kniha Mečiarovej vlády akosi nie a nie uzrieť svetlo sveta. Naraz nebolo ani zbohatlíkov, ani zlodejských privatizerov. Boli len nedokonalé, zlé zkony ktoré sa dali obchádzať a na ktorých bola celá táto podvodná, zlodejská privatizácia založená. Zvolila sa iná taktika. Zstrašovanie mečiarových privatizérov, ktorých sprivatizované majetky im mali byť odobrané. Ciastočne taktika vyšla a mimosúdnou cestou ( “dohodou” ) sa mnoho majetku previedlo späť nie do ruk štátu avšak do ruk nových boháčov, podvodníkov, mafistov a masovo vznikali nové akciové spoločnosti štátu, ktoré sa pripravili na spochybnené rozpredávanie zahraničným investorom za výhodné podmienky o akých sa im v iných zemiach ani nesnívalo.
Dzurindová vláda vytvorila však aj iné podmienky. Podmienky pre mafistické, zločinecké živli, ktoré sa nezdráhali zmocnovať takto lacno späť získaného majetku aj vraždami, ktoré v tom čase boli takmer na dennom poriadku. Ciarna kniha Mčiarovej vlády nemohla uzrieť svetlo sveta, lebo by sa sama stala brzdou a odhalovala by praktiky novej nastúpenej vlády M. Dzurindu, a ohromné výhody pre nových boháčov a nových podvodníkov profitujúcich z ukradnutej privatizácie predchádzajúcich privatizérov ako aj doplňanie chýbajúcich finančných zdrojov niektorých politických stran vládnej koalície. ktoré zdroj takéhoto financovania nevedia objasniť do dnešného dňa.

Späť

Nebankové subjekty- komu slúžili a komu poslúžili
Nový produkt novovytvoreného kapitalistického režimu na Slovensku. Chamtivosť bohatých nepozná hranice ani žiadne morálne zábrany, dokáže ťažiť z každej ľudskej slabosti, dennodenne vytĺkať peniaze z vrecák ľudí, ktorí nakoniec koniec koncov neurobili nič iného, ako prepadli čaru kúzla trhovej ekonomiky, ľahko bezpracne získať kopec peňazí. Tieto nebankové subjekty ponúkali niekoľko násobne vyššie úroky veriteľom z vkladov, ako tradičné banky. Prostí ľudia zväčša starší ľudia v dôchodku pochopiteľne využili túto možnosť, prilepšiť si na živobytie v starobe, ktoré im Dzurindová vláda čoraz viac strpčovala, ochudobnovala. A tak peniaze nenosili do banky, ale do týchto subjektov. Podľa pravidiel volnej, otvorenej trhovej ekonomiky kapitalizmu, podľa konkurenčnej súťaže, medzi bankami a nebankovými subjektmi. Nebankové subjekty poskytovali väčšie úroky, tak zákonite svoje peniaze nosili do týchto subjektov. Keby boli poskytovali väčšie úroky z vklaku banky, zákonite by boli nosili svoje úspory do týchto bank. Zial doposial sa nestretali s pažravosťou kapitalistickej trhovej ekonomiky. nemali skúsenosti a hlavne potuchy čomu sa vystavujú. Zeleznej Lady, pani Schmögnörovej nevadilo toto spochybené svojim spôsobom zločinecké podnikanie, ako ho charakterizoval svojho času MV SR pán Palko ( KDH ), a nevadilo to ani premúdremu expertovi na financie I. Miklošovi ( SDKU ), vtedy vo funkcii jedneho zo zástupcov predsedu vlády. Peniaze z vysokej dane od nebankových subjektov a z vkladových úrokov týchto občanov pritekali do štátnej pokladnice. Potiaľ to bolo v poriadku. Až kým oba neprišli na to, že vlastníci nebankových spoločností začali ruinovať banky, ktoré boli v tom čase prevážne štátne. Banky na Slovensku začali ( a nie len z tejto príčiny ) jedna po druhej krachovať. To narušovalo celú ekonomiku v štáte a narobilo nesmierne starosti vláde. Sice pani Schmögnörovej tento stav momentálne vyhovoval. I tak bolo treba banky rýchlo umelo zdevastovať, rýchlo za lacné peniaze pripraviť a odovzdať do rúk zahraničnému kapitálu, lebo horel celý ich systém riadenia štátu. Neboli peniaze na nič, ani na vyplácanie dôchodkov, všetko sa rúcalo a hladala sa tak touto cestou rýchla záchrana. Pretrvávanie vyčíňania konkurenčnej súťaže v preplácaní vyšších vkladových úrokov medzi nebankovými subjektmi a bankami, odrádzalo však zahraničných investorov a títo sa na Slovensko nehrnuli. Bolo potrebné tomu okamžite v takejto situácii urobiť koniec a nebankové subjekty odstrániť stoj čo stoj a za každú cenu. Prekážkou bola sama EU, ktorá nedopustila narušovať, zabraňovať rozvoju trhovej ekonomiky v žiadnom štáte nehladiac na to, o aký druh trhu ide, či o banky, alebo nebankové subjekty, či iné profily volnej trhovej ekonomiky. Ich zrušenie teda v parlamente neprichádzalo v úvahu i ked na potrebnej rýchlosti účinku by neubralo ale naopak, lebo v tom čase parlament zasadal vo dne v noci a všetko sa i tak riešilo neštandardným, nedemokratickým spôsobom v skrátenom legislativnom konaní.
Riešenie sa nakoniec našlo. V takýchto mimoriadnych situáciach najčastejšie využitie, či zneužitie pozície sily štátnej moci. K tomu pani Schmögnörová čoby ministerka financií, ani pán Mikloš čoby zástupca predsedu vlády nemali daleko. V bankách zrazili behom dvoch troch mesiacov úroky z vkladov v priemere z 18% na 8 až 10%. Toto riešenie bolo pravdepodobne kompromisom medzi nimi, lebo v tom čase vzhladom ich politickej príslušnosti si robili priečky. Bolo to na prvý pohľad nepochopiteľné, budilo to úžas ale najskorej dobre premyslená taktika. Obaja dobre vedeli čo robia. Veritelia nebankových subjektov okamžite za pár dní povyberali z bank všetký klady a poprenášali do nebankových subjektov, ktoré ešte stále vyplácali úroky vo výške najmenej 18 až 26%. V tlači bolo uvedené, že behom 4 dní to robilo vyše 4 miliardy korún. V krátkom čase druhej vlny zníženia úrokovej sadzby boli opäť znížené úroky a to až na 4%. V bankách nastal neudržateľný stav. Dobre premyslená manipulácia s úrokovými sadzbami ako aj dobre premyslená a zvolená taktika splnila svoje poslanie. Banky sa stali takmer nefunkčnými, ale ľahkou koristou pre zahraničný kapitál, namali hodnoty a boli tak vytvorené podmienky na okamžité odpredávanie za smiešne malé ceny. Celá úroková manipulácia, veľmi dobre pripravená a načasovaná vyšla nad ich očekávanie. Behom niekoľko málo mesiacov takmer všetký banky boli odpredané, prešli do ruk zahraničnému kapitálu, najviac nemeckému a rakúskemu, ale aj talianskému a neskorej aj madarskému a iných západných štátov EU.
Vlastníci nebankových subjektov väčšinou ako firmy s.r.o sa ale dlho takémuto neočakávanému, extrémne vysoko výnosovému úspechu netešili. Zo zažiatku nemali ani potuchy čo sa na ich likvidáciu pripravovalo. Naopak zahraničné banky boli vopred taktický pri predzmluvných konaniach zoznámané, že sa pripravuje likvidácia nebankových subjektov a teda nemali strah z rizika, bola to otázka krátkeho času. Strach nemali ani občania a ohúrení vysokými úrokmi, vklady nadalej zvyšovali. Nemali ani obavy, naopak mali dôveru v nebankové subjekty ( BMG INVEST), lebo tieto ešte v tomto čase dodržiavali stopercentne zmluvy o pôžičke a vysoké úroky svojim klientom, veriteľom bez problemu vyplácali do posledného dňa, až kým bol na nich urobený policajný záťah a úradovne boli pozatvárane a zapečatené, prevody zastavené a dokumentácia policajne zhabaná, ku ktorej už nemali naprosto žiadny prístup. V tejto situácii boli bezmocní akokoľvek konať, aby tento stav odvrátili. K tomu treba dodať, že dostali ešte ranu z milosti, ked koncom roka 2001 lebo začiatkom roka 2002 parlament odsúhlasil zákon, ktorý likvidáciu nebankových subjektov legálne definitívne spečatil. Obsahoval také podmienky pre nebankové súbjekty, ktoré pre takúto náhlu nečakané časovú tieseň neboli pripravené tieto splniť a nezabrániteľne ich čakal krach. Takémuto počinu sa snažila odolať snad iba AGW spol. s r.o, ktorá svojich klientov, veriteľov vyzvala na prepisovanie, prevedenie pôvodných zmluv na zmluvy nové, “Zmluvy o tichom spoločenstve”. Z pudu sebazáchrany a vyhoveniu novým zákonným predpisom o nových licenčných podmienkách nebankových subjektov, veriteľom zaručovali, že po usporiadaní týchto záležitosti im budú na žiadosť peniaze vrátené. Ze to vážne mysleli, behom 1 mesiaca od podpísania novej zmluvy, teraz už spoluúčastníci obdržali poštou do vlastných ruk tzv. kmeňové akcie s menovitou honotou 10000 Sk a s menovitou hodnotou 1000 Sk. Týmito kmenovými akciami mali vykryté vložené peniaze. Cas na zrealizovanie a zosúladenie tohoto mechanizmu však im nebol dostatočne poskytnutý, naopak ešte skorej než k tomu došlo, nastal stav krachu a to bol dobre premyslený a vopred pripravený ťah od pani Schmögnörovej a pána Mikloša, dodržať sľub pre zahraničné banky aby aj tato spoločnosť vošla do krachu a banky teda boli totálne zbavené nebezpečnej konkurencie. Sila štátnej moci z pozície sily zvíťazila. Aj táto AGW spol. s r.o, bola potom policajne znemožnená, prevádzky postupne až na centrálnu v Trenčíne pozatvárané, tak že nenápadne nakoniec zanikla. Spoločnosť bola totálne donútená k nefunkčnosti a bola na ňu uvalená nutená správa a nakoniec aj odovzdaná správcovi konkurznej podstaty. Komu nebankové subjekty slúžili vieme, dalej sa dozvieme komu poslúžili.
Miliardy korún ( poväčšine starších občanov odložené na zabezpečnie ich života v dôchodkovom veku a v snahe vylepšiť si tento stav podľa pravidiel nastúpenej trhovej ekonomiky, v konkurenčnom prostredí medzi bankami a nebankovými subjektami, zákonite sa žiadalo ich úspory vložiť u nebankových subjektov ), lietajú vo vzduchu. Vlastne nelietajú, zostali štátom pod taktovkou pani Schmögnörovej a pánom Miklošom zablokované. Nastal o ne veľký boj, však išlo o miliardy. Zaujímal sa o ne štát, mafistické loby s Majským a peňažná spoločnosť Pentagrup. No a akoby toho poškodení občania nemali dosť, o peniaze aspoň o bohaté sústo z nich, sa pokúša aj syn pána Carnogurského, ktorý na čele celého húfu dalších právnikov ( nová pyramída – pozri zmluvu ) založil akúsi spásonosnú spoločnosť s názvom Združenie pre pomoc klientom nebankových subjektov- Vaša nádej so sídlom v Bratislave na ulici Niťová 3. Po uzatvorení niekoľko tisícok zmluv, ked už nobolo s kým uzatvárať dalšie, náhle však z udanej adresy bez oznámenia klientom sa vyparil a kontak s klientelizmom bol prerušený. Už čaká a ozve sa aj s skopou právnikov len na 7%- nú odmenu z podielu vloženého vkladu po vyplácaní od správcu konkurznej podstaty. Toto všetko bolo potvrdené a preniklo na verejnosť. Zrazu bolo každému, najmä mase spomenutýh občanov jasné, že ich peniaze už neuvidia. Boj proti takej sile ako štát, mafia a silné peňažné s úkromné spoločnosti bol dopredu prehraný. Zostal len boj o miliardy, medzi týmito tromi inštitúciami. Stát bol v presile. Vedúcich vlastníkov spoločností nebankových subjektov pozatýkali a doposiaľ sú vo väzení. Boli bezmocní a vo väzení nie je daná taká možnosť, naviac ak nemali vôbec prástup k vlastnej potrebnej dokumentácii aby boli mohli veci hned z kraja objasniť ako bolo potrebné. Majského zatkli, uväznili, ale nakoniec prepustili na slobodu. Medzičasom títo aktéri boli múdrejší ako stovky štátnych úradníkov, ktorí na tejto kauze pracovali a zostávajúci majetok dali poprepisovať na rodinných príslušníkov a tak sa stal podľa zákonov tejto zeme nedotknuteľný. Stát doposial nebol schopný zabezpečiť ani majetok v zahraničí a previesť ho na seba, lebo podobne, aby sa dostal pod správu konkurznej podstaty. V súčasnosti, po viac ako štyroch rokov nikto, ani minister spravodlivosti, ani minister vnútra a vôbec celá Dzurindová vláda nevie ľudom povedať pravdu takú aká je. Stát zlíhal, jeho zásluhou občania prišli o peniaze a terajší minister financií I. Mikloš odopiera čo i jednať vo vláde a v parlamente tuto záležitosť uzatvoriť s čiastočným odškodnením poškodených občanov a argumentuje, že si to zavilili sami. Nehce vidieť že títo ľudia nerobili nič iné, iba sa riadili písanými a nepísanými zákonmi voľnej trhovej ekonomiky v tomto štáte a využili súťaže v konkurencii medzi bankami a nebankovými subjektmi, kto dával vyššie úroky, tam títo ľudia peniaze vkladali. Dalej argumentuje, že peniaze by sa vyplácali s daní poplatníkov, pritom ale zabúda, že pri krachoch štátnyh bánk, ktoré spolu spani Schmögnörovou umelo vykonštruovali aby ich potom cudziemu kapitálu rozpredali, peniaze poškodeným vkladateľom povyplácali bez mihnutia oka. Taká je pravda a ked už sme sa dozvedeli komu nebankové súbjekty slúžili, dozvedeli sme sa konečne aj komu poslúžili. Samému štátu, ktorý zastupovali dve spomenuté osoby. Najväčšiu zásluhu mala však na veci pani Schmögnörová, a odmena ju neminula. Dostala sa ako “špecialista” na vysoký post OSN v obore peňažníctva s vysokým platom, zatiaľ čo bezmocná chudoba vyprodukovaná aj jej pričinením počas prvej Dzurindovej vlády doplatila na šafárení a experimentovaní s ľudom tejto krajiny.
Co sa mohlo urobiť, ale neurobilo sa. Cierna kniha Mečiarovej vlády nebola len na jeho očiernovaní pred ľudom tejto krajiny a pred zahraničím, mala svoje písané aj nepísané smernice ako previesť sprivatizovaný majetok Mečiarových prívržencov, aby sa stal znova objektom nového privatizovania, aby sa dal do rúk zahraničnému kapitálu a aby sa vláde dostali do ruk miliardy s ktorými mohla neobmedzene dalej narábať. Pomocou kombináciou dvoch taktík zastrašovaním a súdnym vymahaním. Druhá bola ťažko na tú dobu vykonateľná. Uplatnila sa mimosúdna dohoda ktorá bola úspešne tlakom štátnej moci, zastrašovanými vyhrážkami dovedená do konca. Pani Schmögnörová a pán Mikloš získali skusenosti, ktoré mohli využiť aj pri riešení kauzy s nebankovými subjektmi. Na súdne konanie nebolo času a mohli sa mimosúdne s nebankovými subjektmi dohodnúť na postupe, ako celej tejto katastrofe pre ľudí sa vyhnúť, tak ako sa dohodli s mečiarovými privatizérmi o dobrovolné navrátenie s pochybne sprivatizovaného majetku. Vedeli veľmi dobre v akej sázke sú miliardové vklady občanov, vedeli však ešte lepšie a akom stave je celá situácia v štáte, bez peňazí tento dalej riadiť. Pani Schmögnörová to ani netajila čo potvrdila vlastným priznaním v televíznej debate s poslancom HZDS pánom Kozlíkom, ministrom financií v Mečiarovej vláde. Je aj taká pravda, že v tomto inkriminovanom čase dosť často vystupovala v televízii a rozhlase s tým, že aby ľudia nevkladali peniaze do nebankových subjektov, aby ich vkladali radšej do bank, ktoré už boli rozpredané a fungovali v rukách západného kapitálu. Ludom sa to javilo skôr ako reklama, na podporu týmto bankám v konkurenčnom boji s nebankovými subjektmi. Pravda ľudom nemohla povedať priamo, zrozumiteľne pravdu takú aká bola, že pripravuje likvidáciu nebankovýh súbjektov a že o peniaze prídu. Po boji to ospravedlňovala tak, že EU nedovolí nezákonným postup ich likvidovanie a všetko sa robilo pod obrovským časovým tlakom a teda urobila to ako urobila a tak miliardy poškodených občanov sa stali rukojemníkom jej rozhodnutia. Bude sa raz niekto ešte znova zaoberať likvidáciou nebankovýh subjektov tak ako skutočne prebiehala a hlavne s dôsledkami z toho vzniknutých? Asi sotva. Pani Schmögnörová je pod veľkou ochranou systému, je zatiaľ nedotknuteľná a tak bývalá funkcionárka, nomenklatúra bývalej strany KSS si žije nadalej v blahobyte o akom sa jej za socializmu ani nesnívalo. A nie je sama. Takýchto prípadov máme na Slovensku celú kopu a priamo aj v Dzurindovej vláde a parlamente SR. Ešte k výrokom pána Mikloša. Zabudol pri svojej argumentácii, že z peňazí danových poplatníkov nemôže dovoliť čiastočné odškodnenie poškodených občanov, môže však dovoliť vyplácať dvoch komunistických prezidentov, po skončení ich prezidentského úradovania a nie len peniazmi ale j inými náležitosťami ktoré tiež niečo občanov stojá.
Najnovšia správa k tejto klauze pre občanov je prehlásenie generálneho prokurátora pána Trnku v Slovenskom rozhlase z dňa 10. mája 2006 kde udával jednu z hlavných príčin týhto udalostí aj pažravosť medialnych a tlačovýh inštitúcií za nehorázne vysoké poplatky za reklamy podávaných nebankovými subjektmi, pričom sa ľutovaľ, že sa im to nebude páčiť a nebude u nich obľúbený. Akoby povedal niečo prevratného, rozhodujúceho v tejto známej kauze. Nádejnejšie znelo pre poškodených občanov vyhlásenie, že Mečiarovému dôkazovému dokumentu ( záznamovému elektronickému médiu ) prikladá mimoriadny veľký význam a ak sa to potvrdí čo obsahuje, občania sa dozvedia mnohé o čom ešte nevedia… Co k tomu dodať: po prvé občania sa nikdy nedozvedia naozajstnú pravdu na to nemá odvahu ani sám pán generálny prokurátor aj keby ju vedel úplnú, po druhé a dalšie, chyba akých sa dopustila polícia, na podklade ktorých sa potom dalej všetko chybne odvíjalo, nikto nepripustí a hlavne chyby pani Schmögnörovej a pána Mikloša a v celom procese celá Dzurindová vláda, parlament a teda štát. Naviac generálny prokurátor potvrdil, že v hre je nie taká suma ako sa doteraz uvádzalo, ale ide až o vyše 70 miliárd korún.

Späť
Doslov – bez konca

FRASKA- Rozhodnutie zaistiť Fruniho a Matikov hnuteľný majetok a cennosti je zatiaľ iba formalita, štátne orgány nekonajú
( znie titulok článku v Spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNI, číslo 22, str. 40 )
Státne orgány nekonajú !!! To len potvrdzuje skutočnosť niektorých statí horeuvedených udalostí s postupom odvíjajúcich sa udalostí, ako to zdokumentoval autor tohoto článku “Nebankové subjekty- komu slúžili a komu poslúžili”. Miliardy korún ( poväčšine starších občanov odložené na zabezpečnie ich života v dôchodkovom veku a v snahe vylepšiť si tento stav podľa pravidiel nastúpenej trhovej ekonomiky, v konkurenčnom prostredí medzi bankami a nebankovými subjektami, zákonite sa žiadalo ich úspory vložiť u nebankových subjektov ), lietajú vo vzduchu. Vlastne nelietajú, zostali štátom pod taktovkou pani Schmögnörovej a pánom Miklošom zablokované. Nastal o ne veľký boj, však išlo o miliardy. Zaujímal sa o ne štát, mafistické loby s Majským a peňažná spoločnosť Pentagrup. Zvíťazil štát, bol v presile. Vedúcich vlastníkov spoločností nebankových subjektov pozatýkali a doposiaľ sú vo väzení. Boli bezmocní a vo väzení nie je daná taká možnosť, naviac ak nemali vôbec prástup k vlastnej potrebnej dokumentácii aby boli mohli veci hned z kraja objasniť ako bolo potrebné. Preto štátne orgány nekonajú. Za štátom však sú ľudia ktorí štátnu moc zastupujú a tí dobre vedia prečo sa nekoná ako by sa konať malo. Občana neudivuje postoj štátnych orgánov, ak dávajú príkaz finančnému odboru Krajského úradu v Košiciach: o celej tejto veci neinformovať !!! Polícia sa dopustila veľkých chyb od začiatku konania, od ktorých sa potom dalej všetko chybne odvíjalo, nikto nepripustí a hlavne chyby pani Schmögnörovej a pána Mikloša a v celom procese celá Dzurindová vláda, parlament a teda štát. Súd sa konečne spamätal.Túto okoľnosť vytýka ( ale len vytýka ) Speciálny súd polícii a žiada vysvetlenie. Stát zlíhal, jeho zásluhou občania prišli o peniaze a terajší minister financií I. Mikloš odopiera čo i jednať vo vláde a v parlamente tuto záležitosť uzatvoriť s čiastočným odškodnením poškodených občanov a argumentuje, že si to zavilili sami. Nehce vidieť že títo ľudia nerobili nič iné, iba sa riadili písanými a nepísanými zákonmi voľnej trhovej ekonomiky v tomto štáte a využili súťaže v konkurencii medzi bankami a nebankovými subjektmi, kto dával vyššie úroky, tam títo ľudia peniaze vkladali.
Pravdu však sa občania pravdepodobne nikdy nedozvedia ako sa nedozvedeli z akých peňazí bola financovaná Dzurindová politická strana SDKU po celý jeho čas a jeho skupiny bačovania vo vláde. Kam sa podeli tieto peniaze poškodených občanov zostáva nie len pre nich záhadou, ale aj pre vysoko postavených činiteľov zo všetkých štátnych inštitúcií ktoré sa na vyšetrovaní podieľajú a kam sa podeli hlavne po policajnom zablokovaní celej patričnej dokumentácie a hlavne účtov nebankových subjektov. Kto za to zodpovedá a bude z toho kedy aký vyvodený záver, že ešte stále po 4 rokoch je ukončenie v nedohľadne a majetok, peniaze ktoré sú ešte aké také k dispozicii pre prerozdelenie zo správcovania konkurznej podstaty sa pomaly ale celkom iste pozozkotúlajú tiež do stratena. Pán minister spravodlivosti Libšic a minister vnútra pán Palko ( KDH ) v médiach dosť často v posledných dvoch rokoch upokojovali občanov a sľubovali že na prípade sa intenzívne pracuje a vyšetrovanie sa dovedie do konca roka a potom dalšieho roka. Nič takého sa však nestalo. Občan si môže myslieť všeličo a má dôvod k podozreniu aj nejakej jemu neznámej účelovosti. Nech už kauza bude ukončená tak či onak, tento biľag Dzurindovej vlády zostane navždy vritý do pamäti občana a zaslúžil si svoje miesto aj v Ciernej knihe Dzurindových vlád 1998 až 2006.

Späť




NATO- Slovensko zavlečené do vojenského paktu
Komu slúži NATO? Všetky vojenské pakty akokoľvek zdôvodňujúce svoj vznik a pretrvávanie v súčasnej dobe, chránia predovšetkým záujmy veľmocí. Z pozície sily ohromnej ozbrojenej moci zastrašujú malé nezávislé zeme , zbavujú ich samostatnosti v rozhodovaní, využívajú páky demokracie a jej nástroje k totálnemu podmaneniu do sféry ich vplyvu, diktujú politické a hospodárske podmienky pre zachovanie ich životnej existencie v regióne v ktorom sa nachádzajú a tieto nemajú nijaké prostriedky aby tomuto všetkému čelili. Zeme ktoré sa napriek ich slabosti bránia, chcú si zachovať svoju tvár a nedať sa zatiahnuť do zoskupenia zemí v tieni moci, ktorých stoja spomenuté záujmy a ohromujúca vojenská sila, chcú si zachovať samostatnosť a nezávislosť, sú vystavované zastrašovaniu, nátlaku ktorý na prvý pohľad nie je viditeľný ale je hmatateľný v konečnom dôsledku rôznymi politickými a ekonomickými embargami. Prvou obeťou v Europe v priestore postsovietskeho územia bola Juhoslávia, rozdrvená mocnými leteckými útokmi vojenským paktom NATO na čele s USA. Najprv rozdrviť, potom ovládať a využiť.
Na vojne sa nepriamo zúčastnilo aj Slovensko, ačkoľvek ešte členom tohoto vojenského paktu ani nebolo a nemalo k EU a USA žiadne zmluvné záväzky. Dzurinda čoby predseda slovenskej vlády proti vôle ľudu dovolil použiť slovenské územie na prelety vojenských bojových útočných lietadiel hlavne amerických z vojenských základní v Anglicku, ako aj transportných na prepravu živej sily a bojovej tehniky z Nemecka. To si nedovolilo z dôvodu medzinárodnej prestíže ani súsedné Rakúsko v tom čase už plnoplatný člen EU a takúto účasť na podpore vojnových akcií totálne odoprelo. Pán Dzurinda, Schuster, Kukan a iní platení aj neplatení propagandisti a vyznávači arogantnej, imperialistickej politiky Busha svoje klamstvá prispôsobili s časovým postupom vývoja udalostí. Pričlenili Slovensko vojenskému paktu NATO čo sa definitívne uskutočnilo v máji roku 2004. Bez akéhokoľvek súhlasu ľudí tohoto štátu. S plným vedomím odopreli vôľu národa, aby sa k tomu vyjadril v ľudovom hlasovaní. Bez najmenšej zábrany neváhali poprieť jeden z hlavných nepísaných zákonov ospevovanej západnej demokracie – ľudové referendum – spoluúčasť ľudu na riadení svojho štátu, pri rozhodovaní tak závažnej otázky, ako zbavenie sa suverenity štátu. Posunuli tak Slovensko proti vôle ľudu ďalej pod vplyv moci USA a európskych kapitaistikýh mocností ako je Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia. Terajšie Slovensko pod vedením Dzurindu, Kukana a Mikloša ( všetci SDKU ) sa stáva spolúčastníkom zmilitarizovaného zoskupenia v strednej a východnej Europe, ktoré USA nastrčili ako vojenský štít proti Rusku a ohrozuje tak bezpečie a mier v tomto priestore ( pozri TU ). Nie je tomu inak ani účasť na vojne proti Iraku, na jeho vojenskej okupácie s plnou podporou Bushovej politiky na jeho vojnových výpravách proti ázijským štátom. O tom však na iných stránkah tohto webu zameraného proti vojnám. Späť




EU- Slovensko integrované do imperialistického neokolonializmu
Azda najzložitejšia otázka stránky stránok. Nie je možné obísť všetko to, čo sa dialo než sa Slovensko ocitlo v roku 2004 v EU ako stály člen. Slovensko po rozdelení CSFR prevzalo, zdedilo aj Havlové záväzky s rozdielom, že tieto už zrealizoval M. Dzurinda, ked sa dostal za Bushovej výdatnej pomoci k moci a spoľahlivo a verne v úlohe koordinátora začal presadzovať záujmy USA na Slovensku ale hlavne aj v samotnej EU. To čo obsahuje stránka “To už tu bolo” ( pozri TU ) sa stalo hitom propagandy Dzurindovej politiky. V zmysle naplniť odkaz vodcu z druhej svetovej vojny ako je popísané v článku ” Slovensko- v léčke nového Generalplan Ost ” z odkazu ( pozri TU ), sa začala najväčšia kampaň od vzniku SR a bolo vynaložených 50 milionov SK na presviedčanie a prípravu obyvateľov na vstup do EU, pričom milionmi prispela aj sama EU ( bolo by zaujímvé vyúčtovanie týchto súm, kam sa peniaze poprelievali ). Radový občan po dobu najmenej troch rokov nepočúval nič iné, iba aká ho očakáva skvelá perspektíva v Unii, najmä sloboda pohybu, zamestnanosť, sloboda podnikania a zvýšenie kvalitý života občanov, najmä dôchodcov a občanov s nižším zárobkovým príjmom a podobne.
Sľuby po vstupe sa však rýchlo rozplynuli. Naplnili sa predstavy tých prognostikov, ktorí sa na šetko pozerali od začiatku kampane omnoho realistikejšie a po dvoh rokoch vstupu do EU došli k takémuto konštantovaniu:
Prechod od socializmu ku kapitalizmu zrealizovaný
Zostruje sa konkurencia medzi nadnárodnými korporáciami
Len za rok 2004 sme zaplatili cudzím investorom 9,2 mld
Každoročne sa hriešne prehlbuje zadlženosť štátu
Vysoká nezamestnanosť neklesá, naopak
60 000 ľudí vyškrtnutých z evidencie zmizlo, nevie sa kam
Do zahraničia odišlo už 180 000 vysokokvalifikov. pracovníkov
Vzhľadom k mzdám a dôchodkom neadekvátny nárast cien
Slovenský trh je zaplavený nekval. potravinami zo záp. Europy
Po 2 ročnom vstupe SR do EU prevládajú negativa nad pozitivami
Stali sme sa občanmi EU druhej kategorie
Až tu sa prejavil dopad na obyvateľstvo druhej kategorie v systéme
pravého západného imperilistického kapitalizmu s jeho preklamovanou demokraciou.
Slovensko prevzalo kapitalizmus s jeho demokraciou v plnej nahote:
Bola nám nanútená vyspelá západná demokracia. Je zakotvená aj v ústave. Občan má slobodu, môže takmer vždy a takmer všade všetko. Má to však jeden háčik. Ak má na to peniaze. Naši poslanci sa nechajú radi počúvať že prevzaná demokracia je drahá, ale zrejme vedia o čom hovoria ( akoby na ospravedlnenie, ak sa niekto niečoho dožaduje a odvoláva sa pritom na demokraciu ). To však nie je náhodný jav. Clovek prvej narodený v svojom živote už prežil všeliaké demokracie od socialistickej, východnej, západnej, americkej, sovietskej až po dnešnú vyspelú kapitalistickú. Tiež nie náhodný jav, ako ani to, akým smerom sa tá, lebo oná vyvíjala, uberala alebo ako sa v súčasnosti uberá táto kapitalistiká. To už nie je ale tá demokracia na ktorú nás vábili počas celej studenej vojny zo západných, štvavých, pirátskych rozhlasových staníc “Slobodná Europa “, “Deutsche Welle” a dalšie ( pozri TU ) a nie je to ani demokracia začiatku nového milénia, ačkoľvek základný princip západnej kapitalistickej demokracie zostáva nemenný. Prieští z podstaty kapitalistického zriadenia, vykorisťovanie človeka čovekom. Teda je taká aká je, iná ani byť nemôže a nikdy ani nebude, dáva a vždy bude dávať skutočnú slobodu a skutočné práva iba boháčom a to bez ohľadu na tom, či v takomto kapitalistickom štáte je momentálne vládnúca koalícia politických strán pravicová, alebo ľavicová.
Ziada sa zopakovať čo bolo podčiarknute už v prvom článku hore. Ešte k tomu dodať aj takúto skutočnosť. Tak, ako za bývalého režimu politici či represívne zložky využívali či zneužívali rozhlas, televíziu, noviny a časopisy vo svoj prospech, opätovne to tu funguje aj po vstupe do EU. Rozdiel je v účelovosti. Moc v štáte sa preniesla z ľudu na zbohatlíkov, boháčov, podvodníkov, mafiu politických a ekonomických štruktúr preformovaných zo socialistickej spoločnosti na kapitalistickú. Média, ktoré priam vo väčšine vlastnia, sú už zo samej podstaty nastavené do plnej služby pre tieto skupiny. Chamtivosť bohatých nepozná hranice ani žiadne morálne zábrany, dokáže ťažiť z každej ľudskej slabosti, dennodenne vytĺka kapitál z utrpenia a smrti milónov či už počas mieru, alebo v každej novej vojne, ktorú z potreby plánovito vyvoláva. Tak je to v dennej praxi života bezmajetného občana vlastniaceho iba svoju pracovnú silu, ktorú je v dnešnom prostredí nútený lacno predávať. Tlač, média dneška slúžiace boháčom, nadnárodného zahraničného kapitálu a pomáhajú zatlačovať človeka do biedy, do bezvýchodiskového stavu, otupovať, strácať svoju sebavedomosť, ale hlavne robiť z neho nemysliaceho, poslušného tvora médiami konzumujúceho pravidlá vytvorené na prežitie tohto importovaného kapitalistického systému na večné časy, pretože táto masa ľudstva je základným kameňom pre životnú existenciu systému postaveného na vykorisťovaní človeka človekom.
Temné sily zla ovládajúce najväčšiu imperialistickú mocnosť USA ne čele s prezidentom Bushom a jeho spojencami ako aj väčšiu časť západného sveta, disponujú už so všetkým od politicej, ekonomickej a vojenskej moci, mocou svetových elektronických médií a gigantických tlačiarenských a vydavateľskýh monopolov na svete. Západná vyspelá demokracia sa mení, prispôsobuje ich potrebám ako nástroj formujúci myslenie mas v úlohe trudov potrebných pre životnú existenciu kapitalistickej spoločnosti západného sveta. Co sa deje dnes vo svete je dielom týchto sil, globálne nimi cez mocné nadnárodné loby riadené. Ludská civilizácia sa bezmocne zmieta v ich osídlach, hľadajúca oporu v bezmocnom, dezorientovanom dave ľudských bytostí nasmerovaných k totálnemu krachu starého sveta. Napomáha k tomu aj sieť novinárov, think-tankov, lobistov a židovských predstaviteľov ktorí ovládli aj americkú zahraničnú politiku a vmanipulovali Ameriku do vojny s Irakom. Súčasťou tejto siete sú šéfredaktori novín ako The New York Times, Brookings Institution, atd.
Slovensko ako satelit USA s jeho bábkovou vládou pridelené a rozdelené po víťazstve studenej vojny ako korisť medzi EU a USA spolu s ostatnými postkomunistickými zemami Strednej a východnej Europy je len púhym manipulovaným subjektom, súčasť postsovietskeho územia včleneného do sústavy novej neokoloniálnej imperialistikej mocnosti EU. Ako také je iba konzumentom produktov, vytvorených v tejto novej rodiacej sa imperialistikej neokolonizačnej Europy. Civilizácia a vládnutie moci europských veľmocí je viac nastavené na zatlačovanie pracovnej sily do biedy, do bezvýchodiskového stavu, aby plnila úlohu ktorá jej v novej neokoloniálnej kapitalistikej spoločnosti prináleží- slúžiť buržoázie k bestarostnému, blahobytnému životu. Začal rozkvet pokryteckej maskovaciej parády, dezinformácia či demagógia médií Slovenska na každej úrovni, slúžiacich k pretváraniu mysle na americký spôsob života a už naplno aj na spôsob života novej neokoloniálnej Europy. A práve k tomu speje je nastavený postoj slovenskej buržoázie, slovenských médií v súkromnom vlastníctve v honbe, a aj za ziskom. Pokial má možnosť slovenský občan slobodne prejaviť svoj názor, uplatniť právo na slobodu presvedčenia, vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami v podmienkách ako sú vyššie uvedené, napriek tomu, že mu to slovenská ústava plne zaručuje, v praxi denného života radového občana je to ceľkom inak. Od tej istej ústavy sa odvíja celá plejáda zákonov vyprodukovaných v EU pravicovými poslancami, ktoré znemožňujú prevládajúcej časti obyvateľstva žijúcej v chudobe, toto právo uplatňovať, lebo nemajú na to peniaze a z toho prieči, že nemajú ani možnosť hájiť a brániť svoje záujmy vyplývajúce z ich postavenia v spoločnosti. V tom spočíva celá podstata kapitalistickej spoločnosti buržoázia-proletariát. Buržoázia ktorá si múže kúpiť všetko a proletariát, ktorý je odkázaný na prežitie, zatlačený do biedy, zúfalstva zo života, neschopný vzdorovať útlaku, pretože za takýchto nanútených mu životných podmienok môže iba tak živiť nenávisť rodiacu a vypestovanú v prostredí neokolonialistických spoločenských pomeroch. Má to však aj svoje tienisté stránky. Chladný cynizmus kapitalizmu na západe a pretransformovaný na východ do postsovietskeho priestoru v jeho rannom štádiu rýchlo sa rozvíjajúci do pokročilého s prvkami fašizmu si priam koleduje o poučenia typu 11. september 2001. Chamtivosť bohatých nepozná hranice ani žiadne morálne zábrany. Môže si kúpiť všetko, a všetko už aj má v rukách od polície, armády, súdníctvo až po banky a všetký štátne inštitúcie ktoré sú nastavené na manipulovanie s pracujúcimi tak, aby im tvorili hodnoty z ktorých beztarostne žijú, na úkor občanov druhej kategorie. Nemôže si však kúpiť tých, čo ho nenávidia, lebo nemajú ani na chleba a berie im slobodu, ideály a vieru v lepší svet, tých nezastaví ničím. Tí ho nenávidía už pre jeho podstatu, vykorysťovanie človeka človekom. Aj preto že sa s nimi nedelí o moc, o podiel z národných bohatstiev, a aj preto že z chudoby vyrába os zla, pričom kapitalizmus už aj na Slovensku je v konečnom štádiu sám v sľukách toho najväčšieho zla aké kedy od dôb fašizmu a stalinizmu kráčalo, kynožilo a rabovalo Slovensko pre tie najnižšie egoistické ciele. V takomto spoločenskom prostredí neokolonistických kolonistov, mafianov a podvodníkov jednoduchý pracujúci občan slovenska nemôže a nikdy nebude mať možnosť v plnej miere prejavovať svoje vlastné názory na dianie doma a vo svete v zmysle deklarovanom všeobecnými ľudskými právami mať právo na slobodu presvedčenia a prejavu tak, aby toto právo nepripúšťalo újmu chudobe uplatňovať ho rovnako, ako to ústava zaručuje všetkým, právo vyhľadávat, prijímat a rozširovat informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami. To je len na okraj a zovšeobecnené. Slovensko ako celok ešte len čaká dôsledky neokolonizačnej imperialistickej politiky Europskej Unie. Príde čas obdobia a prispôsobovania do štádia totálneho začlenenia a bude musieť na svojom území trpieť cudzie vojská v zostave vojenských základní na územiach postkomunistických zemí Strednej a Východnej Europy, a podielať sa na vojenských križáckych výpravách do zemí azijského a afrického sveta za úšelom získavať nové a nové územia pre neokolonizačné účely v svetovom rozsahu po dohode pôsobenia s USA, ktoré si už teraz uplatňujú vedúce miesto v tejto novej svetovej neokolonizačnej imperialistickej sústave.
Za tento stav, kam až Slovensko dokráčalo má zásluhu predovšetkým Dzurindová vláda, ktorá bačovala na Slovensku v rokoch 1998 až 2006 a naplnila svoju kapitolu v Ciernej knihe prezentovanej na internete vo webe IMAGINE na večné časy. Späť

Návrat na úvodnú stránku   Na dovažok: Kto ste, pán Dzurinda?

Prečo otázka tak stojí
Na túto jednoduchú priamu otázku, už nie je taká jednoduchá priama odpoveď. Ostatne otázka je položená pánu Dzurindovi. Položiť otázku mohol však kde kto, pretože za otázkou sa skrýva veľa nejasností spojených dokonca s celosvetovou politickou scénou súčasnosti. Najskorej otázku mohol položiť radový občan tejto zeme, ktorého stredobodom pozornosti ostro sledovaného Dzurindu vyvolalo jeho vystupovanie, ktoré začalo v poslednom čase vzbudzovať pozornosť najmä občanov tejto krajiny. Podnet k tomu dáva už samotný známy výrok pána Dzurindu, týkajúci sa verejnej mienky. Keby sme sa mali riadiť ( rozumej, on ) verejnou mienkou, nemuseli by sme mať vládu, ani parlament, ani prezidenta zrejme prevzaté od jeho obdivovateľa- bosa všetkých bosov- Busha, akú úlohu pripisuje svetovej verejnej mienke, po celosvetových miliónových protestoch proti jeho vojne v Iraku ). Bez verejnosti však by sa ani pán Dzurinda nedostal na čelo slovenskej vlády už po druhý raz za sebou. Zrejme iný pohľad na verejnosť si zabudoval do svojho povedomia náhľadu na vec a rozdelil na dve zaujatia východzieho postavenia. Verejnosť pred voľbami a verejnosť po voľbách a tak sa aj podľa svojich predstáv na tuto vec začal chovať a aj sa chová. A nie len proti verejnej mienke svojich občanov tejto zeme, ale arogantne ignoruje aj diplomatické protokoly a ústavné zákony o štátnej moci, ktoré v poslednom čase čoraz častejšie obchádza, alebo si ich vysvetľuje podľa svojej potreby a silu štátnej moci nakoniec preberá sám do svojich rúk.  
Tlač, elektronické média mlčia. Ak by sa takéto správanie malo verejne hodnotiť a hodnotili by sa za takéto správanie osobnosti reprezentujúce opozíciu napr. pán  Fico, alebo Mečiar ( z minulosti ), či iný predstaviteľ, bol by pomenovaný pravým názvom, diktátor. Zrejme jednotlivci zastupujúci tlač, média vôbec, nemajú k tomu odvahu aby tak pomenovali a právom Dzurindu. Tento človek si robí v poslednom čase čo len chce, z titulu svojej vládnej moci predsedu vlády a ignoruje tak záujmy slovenského štátu, ako aj záujmy jeho občanov. Novinári a redaktori elektronických médií majú dobre uložené v pamäti udalosti po nástupe Dzurindu k moci, keď uväznili priamo v budove Televízie skupinu najmenej 20 redaktorov a vedúcich pracovníkov televízie a dali strážiť bezpečnostnou službou. Majú dobre uložené v svojej pamäti po celé Dzurindové volebné obdobie postupné odstavovanie nevhodných im ľudí z tlače ale aj v súdnictve v polícii,  armádea v štátnej službe vôbec ), skrývajúce pod kepienkom z potreby pracovne právnych vzťahov, prebytku pracovníkov alebo v rámci šetrenia výdavkov na prevádzku, či iné umelo vykonštruované dôvody v rámci legislatívy. Zlatým klincom generálnej čístky zbaviť sa ešte zbytku nelojálnych opozičných pracovníkov v informačných službách, najmä v elektronických  médiach je v poslednom čase prepustenie vyše tisíc pracovníkov. Zoznam prepustených sa dlho prísne utajoval. Každý si vie predstaviť prečo. A tak nie je sa čo diviť, že kritika od pracovníkov médií súčasných štátnych činiteľov je na ústupku a Dzurindové už dávnejšie pravidelné výroky o novinároch a redaktoroch začínajú nadobúdať reálnu kontúru. Totálnu lojálnosť a podávanie informácií verejnosti podľa jeho predstáv a potreby.
Späť

















Boj o uchopenie moci u vnútra hnutia KDH
      Ak chce radový občan pátrať po príčinách častých svojvoľných konaní Dzurindu, musí si najprv postaviť dve otázky. Odkedy a prečo. Tak sa môže dostať bližšie o odpovedi kto je vlastne pán Dzurinda. A teda začať by mal obdobím, než sa dostal k moci. Politická situácia na Slovensku sa v tom období vyznačovala bojom o moc a nie len medzi politickými stranami, ale aj o moc u vnútra strán.  Napríklad politická scéna na Slovensku v roku 1995 bola reprezentovaná pravicovou stranou KDH a tá hnala situáciu na ostrie noža, ako aj tri politické strany orientované výlučne na etnickom princípe Maďarov na Slovensku. Hlášky, najčastejšie od predstaviteľov týchto strán a KDH ako aj návštevy u veľvyslankyne USA na Slovensku boli takmer na dennom poriadku. Vedeli už vtedy a  až príliš dobre, že boj o uchopenie moci riadi v zákulisí najväčšia veľmoc na svete USA a EU a mali tiež až príliš dobre dopredu zrátané všetky plusy a mínusy. 
Prvé kroky sa ozvučali na vlne ozveny rozvlnenej z pozície sily. Najprv v podobe rôznych depeší, nôt, potom nasledovali vyhrážky. Čo sa stane, čo bude, ak nebude… . To dodávalo smelosť, odvahu a istotu pravicovým stranám a pán Čarnogurský začal verejne zbrojiť, prešiel do otvoreného útoku a Mečiarovi  vyhrážal strachom, že ho naučí báť sa. Na utorok 3. júna 1997 zvolali KDH, DÚ, MKDH, ESWS, MOS, SDSS, SZS a ďalšie pravicové strany protest proti vláde na motív vláde Mečiara Odtrúbiť. Poslanci pravicových strán v parlamente začali vulgárne prejavy, fyzické nátlaky v boji proti vláde o jej zvrhnutie, teda proti vláde v parlamentných voľbách demokratický zvolenej.
Pán Dzurinda v týchto podmienkach nedal dlho na seba čakať. Nastal jeho čas. Zahájil boj o uchopenie moci u vnútra hnutia KDH. Na jednej strane Dzurinda a vtedy podpredseda KDH  Šimko, na druhej strane Ján Černogurský, “boží človek” Mikloško, z kadesi vynárajúci sa Vladimír Palko a dotiaľ nenápadný, tichý Pavol Hrušovský. 
Boj o vyššiu moc začal na pôde KDH. Nepodarilo sa. Po trieštení SDK ktorá vznikla účelovo po voľbách v roku 1998 z malých strán a straničiek – vytlačiť tak Mečiara z pozície znova zaujatia miesta predsedu slovenskej vlády. Dzurinda sa znova vtlačil do KDH. Netrvalo však ani mesiac a dostal kopačky- zutekal pre nezdar. Bál sa pozrieť pravde do očí. Jeho zámer bol zavčas odhalený. Nakoniec mu neostalo nič iné, ako zúfalo prepašovať do skupiny Čarnogurského trojského koňa – Jána Fígela.
Späť

















Nová taktika. Túžba po moci neuhasla
Túžba po moci však neuhasla. Naopak. Dostal nápad. Založiť úplne novú stranu. Vo funkcii predsedu vlády, uprostred volebného obdobia, v čase člena SDK ( vzniklo sporné dvojčlenstvo ). Stranu cez všetky protesty opozičníkov aj priateľov v rozpore so všetkými pravidlami nakoniec založil. V dnešnom znení SDKU.
Silných, jemu zaviazaných kamarátov prelanáril a spustil tak lavínu problémov koaličným partnerom a rozpadom, značným oslabením už aj tak slabých straničiek spôsoboval sériu kríz v koalícii. To mu vyhovovalo a odpovedalo jeho charakterovým vlastnostiam, šplhať sa hore po chrbtoch iných. Vyhovovalo to aj iným jemu podobným myslením. Začali masovo  prestupovať do jeho strany a vytvoriť si tak natrvalo podmienky pre politickú kariéru ( toto poznačilo politickú scénu na Slovensku až do dneška ). Do politiky sa dostala celá  kopa nových karieristických tvárí a do ministerských kresiel tiež. Vedeli o čo im ide. Dostali sa tak ku zdroju veľkých nekalých príjmov z privatizácie, ktorá sa začala naplno, často v rozpore so zákonom. ( VSŽ a podobne ). Zatiaľ čo takéto a podobné prípady sa umelo ešte stále vytvárajú a dostávajú pred súdy po veľkom časovom odstupe na pôde opozičných strán, čerstvé prípady v Dzurindovej vláde, kauzy jeho ministrov  ktorí síce z kresiel odísť museli ( ale to je všetko ), sa zamietli pod koberec. Niet ich, pošli do stratena. 

Späť

















Cesta na vyšší stupienok moci
Po celé veky putoval čas, nezastavil sa ani raz. Nezastavil sa ani pán Dzurinda. Po víťaznom ťažení u vnútra koalície a v prevahe nad strnulou politikou KDH ( pod Čarnogurským ), upevnil si tak sebavedomie sám pred sebou a nastúpil cestu na vyšší stupienok moci, aby si získal podporu v zahraničí od mocných mecenášov, u ktorých nebol tak neznámym. Vzal si na pomoc jemu najbližších a najoddanejších Kukana a Fígela. Fígel – ešte stále v KDH – mal za úlohu získavať podporu hlavne u nemeckých Christlische Demokratische Union, ktorí boli vtedy u vládnej moci a spolu s Francúzmi mali najväčšie slovo v EU. Pomáhať mu mal Kukan a paralelne aj Dzurindovi, ktorý sa pustil za more. V tom čase bolo veľmi potrebné upevniť stranu SDKU finančne, aby sa mohla rozbehnúť naplno. Síce ako preniklo na verejnosť niečo sa ušlo z veľkej privatizácie, ale zdroj príjmu sa musel stať neviditeľným, aby ušiel pozornosti verejnosti. Špeciál sa mohol potrhať. Smer USA, EU a zasa USA. Netrvalo ani mesiac a Slovensko sa stalo najdemokratickejšou krajinou spomedzi post komunistických zemí. Čo neurobí puška, urobí tužka – hovorilo sa na vojne na strelnici. Čo neurobilo Slovensko za Mečiarovej vlády za niekoľko rokov, urobil Dzurinda pri jednej návšteve u Busha, medzi štyrmi očami. Slovensko sa stalo vazalom Spojených štátov severoamerických. Vláda začala tancovať, ako Dzurinda diktoval a stala sa bábkovou vládou v prospech USA. Pripravovali sme sa do EU. Dzurinda však nasmeroval Slovensko tak, že sme sa skôr stali x-tým štátom Severoamrickým než štátom EU. Do EU sa síce tiež v rekordnom čase predralo Slovensko, ale po chrbte partnerov zo štvorky, keď Fígel pristúpil vždy ako prvý bez konzultácie s Českom, Poľskom a Maďarskom a bezpodmienečne na všetko čo EU po vstupujúcich vtedy chcela, ale bola taká doba. Bez rozpakov, bez uvažovania popodpisoval všetko, čo mu prišlo pod ruku. Slovensko bolo naraz na prvom mieste v príprave a zanechalo za sebou ostatných troch partnerov. To nezostalo bez odozvy a Fígel ( Slovensko ) dostalo po prstoch a skrytú, ostrú výstrahu z Prahy, Varšavy a Budapešti. Nebol problém prehodiť páku o 380 ° a Slovensko sa naraz stalo najsilnejším kritikom EU a začalo si uplatňovať nie len pre seba ale aj pre partnerov štvorky tvrdé nároky a začalo súťažiť, aby pre seba vymohlo ešte viac ako partneri, lebo taká možnosť sa vraj naraz objavila. Nášmu občanovi sa to tak podalo, avšak doteraz vlastne nevie ako na tom je, lebo inak to tvrdila EU, inak partneri zo štvorky. Najskorej však sa to dozvie  po vstupe v roku 2004 a nie len dozvie, ale aj pocíti. To všetko bolo vykonané zo zadaných úloh pre Jána Fígela.
Späť

















Vojnoví štváči triunfujú. Podpora vojny v Iraku nemá obdobu
Pán Dzurinda zatiaľ tiež nelenil. Čo Bushovi pri návšteve medzi štyrmi očami sľúbil, poctivo plnil. Ako počas prípravy na vojnu s Irakom, tak po ukončení vojny. Otázka vojny bola dosť citlivá na zverejňovanie v čase konania summitu NATO v Prahe, ale Dzurinda sa vyjadril už pred summitom, ako aj počas neho a pred celým svetom, že vojnu USA proti Iraku schvaľuje a bude ju bezpodmienečne podporovať. Po ňom sa opakoval Kukan a prezident Schuster, ktorí sa v podpore predbiehali. Dzurinda ponúkal slovenské vojenské jednotky pre boj vo vysokohorskom teréne i keď ho o to nikto nežiadal. Kukan bol ochotný poskytnúť vojenskú pomoc a Schuster mal obavu aby nás susedia nepredbehli a preto by sa malo hneď začať niečo v tom konať. Zatiaľ čo Organizácia spojených národov v svojich deklaráciach o vojne prísne vymedzuje a stanoví podmienky, títo ľudia doslova štvú. Ako vojnoví štváči, by mali byť postavení pred súd. Zbavení štátnych najvyšších postov. Kto to urobí, alebo aspoň takto uvedie v tlači? Keby na mieste Dzurindu stál Mečiar a urobil by to, tak tlač, média by sa roztrhali. Je to síce absurdné, ale v princípe  porovnateľné s realitou na slovenskej politickej scéne. ( Dnes pravda Mečiar už by to neurobil, ale to zatiaľ stranou )…
O poskytnutí slovenského vzdušného priestoru pre ozbrojené sily USA vo vojne proti Iraku, o tragikomickom zohraní divadla v slovenskom parlamente pred odoslaním vojenskej chemickej jednotky do vojenského bojového postavenia v Kuvajte o vyhlásení troch najvyšších slovenských predstaviteľov tesne po vojenskom prepadnutí Iraku, o pokuse Dzurindu zvolať do Bratislavy štvorku na podporu USA v začatej vojne ( čo naprosto pre neúčasť ostatných z partnerov naprosto skončilo fiaskom ), ide s poľutovaní len konštantovať, že tato vláda sa zachovala vo všetkom ako bábková vláda, vláda ktorá sa naplno prihlásila k vazalstvu v prospech USA a zradila poslanie Slovenska stať sa dôvery hodným členom EU, ktorá od začiatku tuto vojnu nepodporovala a bola proti nej.
Po ukončení vojny Dzurinda zohráva opäť úlohu bábky a vazalstva. V sobotu o veľkonočných sviatkoch v slovenskom rozhlase sa hrdil, čo všetko sa pripravuje na medzinárodnom poly po sviatkoch a akú úlohu on zohrá v mene Slovenska. Na porade “šiestych” v Paríži otázku transatlantických vzťahov, ktorú mal pod patronátom veľvyslanca Spojených štátov na Slovensku pripravenú, kde mal opäť presadzovať záujmy USA a postupovať, obviňovať EU z protivojnového postupu, ani sa nedostala na pretras. Skončilo to opäť fiaskom a v tlači sa hovorilo iba o akomsi nacionalizme v súvislosti vraždy nejakého ultrapravicového vodcu. Občan sa ani nedozvedel za akým účelom tam bol Dzurinda vlastne pozvaný, ako jediný z post komunistických zemí, ako jeden z desiatych uchádzačov pre vstup do EU. Nato bol Blérom pozvaný do V. Británie. Bol dobrý na to, aby spoločne po ukončení návštevy vyhlásili, že EU nemôže existovať bez USA a transatlantické zväzky musia byť za každú cenu zachované. 
Avšak zato, ako  jediná z post komunistických zemí a z desiatych uchádzačov o vstup do EU bola pozvaná na 28. apríla 2003 na konferenciu do Bagdadu v otázke usporiadaní povojnového Iraku, jeho rekonštrukcie, len a len ČR . Dzurinda bol sklamaný a vysoké slovenské posty šokované. Očakávali pozvanie Slovenska ako najoddanejšieho a najvernejšieho spojenca vojny v Iraku. Platení propagandisti na vysokých úradoch vyjadrovali spontánne sklamanie a s mierou žiarlivosti na akejsi znovu výstavbe Iraku že sa zúčastní ČR a nie Slovensko. Kukan nemohol sústo prehltnúť a na túto otázku odpovedal, že bude hneď volať na veľvyslanectvo a bude žiadať vysvetlenie ktoré bude určite v náš prospech. Aj to dáva občanovi len utvrdenie v tom, že tato vojna bola len a len biznis a išlo o to, ako a kto na nej zarobí. Jastraby sa začali šklbať o svoju korisť. Je to všetko poľutovania hodné, nízke a nemorálne, ale žiaľ pravdivé.  
Späť

















Návštevy USA- utajené, medzi štyrmi očami
Po tomto všetkom a to nie je naozaj všetko o čom občan ani nevie a čo sa mu zatajuje v jednaní štátnikov medzi  štyrmi očami, by sa teda žiadala odpoveď na otázku Kto ste,
pán Dzurinda?
Občan čoraz viacej nadobúda presvedčenie, že zahraničná politika Slovenska pod vedením ministra zahraničných vecí Kukana a predsedu vlády Dzurindu ako aj jej podpora prezidentom republiky Schusterom sa neuberá správnou cestou a nie je orientovaná slúžiť záujmom Slovenska a je skôr vykonávaná proti vôle ľudu tejto krajiny a je nasmerovaná jednostranne slúžiť záujmom Spojených štátov severoamerických pod zámienkou, že je to na prospech všetkých občanov a slúži mieru na celom svete. Takéto tvrdenia sú naprosto zavádzajúce, klamné. Dôkazom je chovanie sa Spojených štátov v poslednom čase veľmi jasne a zrozumiteľne čitateľné pre každého obyvateľa tejto planéty. Z pozície sily vyvolávajú agresívne vojny proti zemiam ktoré nie sú im naklonené, lebo sú dokonca proti ich zahraničnej politike, nepáčia sa im ich vlády a štátne zriadenie. Berú kompetencie OSN do svojich rúk a správajú sa ako páni tejto planéty. Kto nejde s nami je proti nám a embargá, sankcie, nátlaky z pozície veľmocenskej sily sú najčastejšie nástroje diplomatických nátlakov na slabé, bezmocné štáty, ktoré ak sa nepodvolia stávajú sa obetami agresie vojenskej sily. Bez zábran porušujú medzinárodné práva a deklarácie OSN v otázke použitia vojenskej sily proti inému členovi OSN.
Slovenská vláda najmä v osobe Dzurindu musí prestať podporovať vojnové zásahy bez ohľadu kým sú vyvolávané a za akým účelom a postaviť sa bezpodmienečne na stranu OSN. Je potrebné skoncovať s pokrytectvom našich štátnych predstaviteľov na najvyšších postoch. Vojna proti Iraku  bola nespravodlivá, agresívna a taká zostane a zostáva aj okupovanie tejto zemi. Musia zásadne zmeniť postoje Slovenska a túto vojnu odsúdiť a žiadať aby Spojené štáty okamžite opustili územie Iraku, aby mu nahradili všetky škody spôsobené vojnou, aby zrušili všetky vojenské základne na územiach východnej a strednej Ázie, aby sa stiahli na svoje územie a aby prestali svoju zahraničnú politiku sprevádzať zastrašovaním a vyhrážať sa akémukoľvek štátu na svete vojnou.  Ak sa pán Dzurinda stále odvoláva na akúsi spravodlivosť, ma možnosť ju vykonávať v praxi a na poly zahraničnej politiky Slovenska. Pán Kukan, veľký zástanca ľudských práv na svete má možnosť tiež uplatniť jeho postoje k tejto otázke. Nech ide do Izraela na mieste sa presvedčiť ako sa tu zachádza s ľudským právom a slobodou: vyvražďovanie Palestínčanov, útoky tankov proti deťom s kameňmi v ruke, búranie domov, vyhladzovanie, vyháňanie z rodenej vlasti, násilné zaberanie pôdy. Ak to ešte nestačí, nech si prečíta všeobecnú deklaráciu ľudských práv článok 1 až článok 30 ktoré, Valné zhromaždenie Spojených národov prijalo 10. decembra 1948 a medzi prihlásenými bolo aj Československo a Slovensko po rozdelení prevzalo na seba všetky záväzky. 
Pán Dzurindá má v poslednom čase veľké starosti. Také, že sa mu o tom už asi aj sníva, lebo 28. apríla v rozhlase si zamenil už názov EU s Transatlantickým priestorom, alebo si nacvičuje už prejavy na najbližšie dni? Už asi zabudol jak pri nástupe k moci navštevoval Brusel, hľadal podporu a nasľuboval aj čo nemohol splniť. Situácia sa medzičasom zmenila a zistil, že získaním väčšej podpory u najsilnejšieho muža na svete, bude predsa len preňho výhodnejšia. O čom sa s Bushom pri návštevách medzi štyrmi očami dohováral o tom sa nikdy v živote slovenský občan nedozvie, ale z jeho konania mu vzíde na myseľ všeličo. Nechajme sa prekvapiť a počkajme si ako strávi nové pojmy na poly politickej scény EU, ako napríklad pojem: “Vytvorenie európskej obrannej a bezpečnostnej únie” čo je predmetom jednania štyroch európskych zemí 29. apríla 2003 ( Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Luxembursko ),  ktoré boli a ešte stále sú proti vojne v Iraku a proti všetkému čo s tým súvisí a je akýmsi opačným pólom Dzirindovho obľúbeného sloganu “Transatlantický priestor”.
Späť

















Dzurinda agent CIA tajnej služby USA?
Tento človek nemá v ničom zábrany. Pokrytectvo je to, čo ho najlepšie vystihuje a bude frekventovať v jeho argumentácii. tento človek je ako človek Rollanda Romaina: ” Všetko sa mu zdá dobré. Rovnako sa prispôsobí šťastiu i trampotám, hojnosti i biede. Dajte mu štyri nohy alebo mu vezmite aj tie dve, ohlušte ho, oslepte ho, vždy sa tomu prispôsobí a zasa bude vo svojej aparte vidieť i počuť”. Odozva nenechala na sebe dlho čakať a už vo večerných správach rozhlasu ten istý deň sa ozval namiesto Dzurindu jeho najlepší kamarát zo strany SDKU z ktorej sa grupuje najviacej ministrov vo vláde- minister národnej obrany Šimko. Tuto iniciatívu odsudzuje, je proti Vytváraniu európskej obrannej a bezpečnostnej únie a je proti narúšaniu Transatlantického priestoru. Títo páni nás naháňali do EU a teraz podporujú a sú za EU, ale Európsku Úniu s politikou a vplyvom USA. Zeme EU, ktoré odsudzovali agresívnu vojnu Spojených štátov USA proti Iraku, naši páni v najvyšších postoch naraz ignorujú, stavajú sa vo všetkom proti nim celou váhou svojej štátnej moci a napriek tomu všetkému stále otvorenejšie sa stavajú na stranu USA a sú schopní ísť tak ďaleko, že by riskovali aj vstup do EU. Takto sa v tom istom čase v rozhlase postavil vo veci aj predseda strany KDH, predseda parlamentu Hrušovský, ktorý naraz tiež začal obracať kartu, keď ešte pred nedávnom boli ako takmer celá strana aj s Palkom proti vojne. Prečo asi ?
Najväčšie nebezpečenstvo Slovensko čaká po vstupe do NATO. Už teraz sa z času na čas objavuje oprávnene otázka. Čo, až bude Slovensko požiadané povoliť cudzie vojenské základne na svojom území. Samozrejme že americké, ako je tomu v celej Európe a hlavne v Nemecku. Dzurinda sa opäť prispôsobí i keby mu vzali dve nohy, ohlušili ho a oslepili. Schuster sa nechal počuť za čerstva , ešte za návštevy u Busha, že on s tým nebude mať problémy. Teda ešte nie sme ani v NATO a Dzurinda so Schustrom nemajú s tým problémy. Vojenské americké základne na Slovensku majú zelenú. Problémy nemali ani pri každom vojenskom útoku Spojenými štátmi na cudzie územia a už po tri razy povolili lety americkým vojenským bojovým lietadlám a transporty bojovej techniky a živej sily.  
Na rade bude umiestnenie nukleárnych zbraní. Teraz sa to zdá nemožné a zle sa to počúva. Príde však čas, ako prišiel čas Dzurindom a Schusterom podporovať agresívne nespravodlivé vojny vedené spojenými štátmi, dávanie slovenského vzdušného aj pozemného priestoru pre bojové účely, očakávané rozmiestňovanie amerických vojenských základní. To už bude ale neskoro. Budeme vystavení možnému raketovému útoku rakiet s dlhým doletom, vybavených nukleárnymi hlavicami potencionálnym protivníkom, čo sa stane samozrejmé možnému očakávaniu. Budeme čakať až sa to všetko stane skutočnosťou? Nie je tu sila, ktorá zabráni vyčíňaniu týchto ľudí a zastaví ich v tomto nezodpovednom rozhodovaní, aby s nami takto nezodpovedne hazardovali a vystavovali najväčšiemu nebezpečiu aké kedy tuto zem mohlo postihnúť? Dosť bolo pán Dzurinda, dosť bolo páni. 
Tu už nejde len o servilnosť o bezuzdnú oddanosť jednostranne sa orientovať na Spojené štáty a rozbíjať ešte pred vstupom jednotu EU. Všetky kroky Mikuláša Dzurindu vo funkcii predsedu slovenskej vlády v poslednom čase, hlavne od prípravy Spojených štátov na vojnu proti Iraku ako aj vo vojne, v otázke EU ako odporcu tejto vojny sú všetky jeho kroky a jeho postoje dopredu vypočítané, plánované. Nejde o nijaký zhluk náhod. Jeho konanie od prvej návštevy amerického prezidenta Busha a hlavne po jeho jednaní medzi štyrmi očami je v dokonalej súčinnosti so spoločnými zámermi v zahraničnej politike orientovanéj vo hodnom čase a vždy na vhodnom mieste. Rozdúchavanie vzťahov medzi štátmi EU je naplánované v pravom čase, rozbiť jednotu, aby sa oslabili postoje Európy proti USA v povojnovom usporiadaní v Iraku, aby Francúzsko a Nemecko stratili prirodzenú autoritu ako najväčšie európske mocnosti a oslabil sa ich vplyv pôsobenia v dnešnom politickom dianí vo svete. Takéto postoje najvyšších našich predstaviteľov v podpore spojených štátov, namierené proti EU sú pre Slovensko a hlavne jeho občanov krajne nebezpečné, nezodpovedné a odpovedajú iba ak osobným záujmom týchto ľudí, nie však celospoločenským záujmom občanov.
Občan to všetko inak ani nemôže vnímať a vynára sa mu proti jeho vôli nechcená otázka, ktorú vo vnútri nemôže potlačiť a derie sa navonok. Pán Dzurinda kto ste, komu slúžite ? Ste registrovaným agentom americkej tajnej služby CIA, alebo ste len ne jej výplatnej listine. Ono to je vlastne v pravom slova zmysle takmer jedno.

Späť

















Inak Dzurinda predseda vlády, inak radový občan
Slovenský občan túži po mieri po pravom mieri. Nie po takom, ktorý nosia do zemí okupovaných Spojenými štátmi americké vojenské mierové misie, mierové vojny a iné mierové vojenské inštitúcie. Je to len a len pokrytectvo, ktorému dnes už nikto neverí. Mier môže byť na svete len bez americkej ctižiadosti a pažravosti vládnuť celému svetu. Skutočným odzbrojením, nie takým aké nám po roky teatrálne predvádzali svetové veľmoci USA a ZSSR. Prikazovať svetu čo kto môže, čo nesmie, pričom sami si ponechávajú atómové zbrane a iným zakazujú. To nie je východisko. Keď bez atómových zbraní, tak celý svet a až potom môžu veľmoci v rámci OSN viesť vojny proti štátom, ktoré by tento zákaz porušovali. Dnes je to tragikomédia, výsmech do očí celého sveta o americkej spravodlivosti. Želaním všetkých ľudí na svete je odstrániť všetky cudzie  vojenské základne na svete ako najväčšie zlo a nebezpečie hlavne pre malé štáty, ktoré sa stávajú obeťou agresie z pozície sily a nie sú schopné sa brániť. Je viac ako potrebné zrušiť bez podmienok všetky vojenské pakty. Prebudovať zbrojárstvo na inú potrebu pre ľudstvo pre boj proti chorobám, pre vzdelávanie ľudí hlavne v najchudobnejších zemiach sveta, odstraňovanie chudoby a vyrovnávať rozdiely medzi bohatými zemami a chudobnými, čo je dnes a zajtra hlavný zdroj pre stále konflikty a zdroje nepokojov.
Pán Dzurinda máte možnosti, budeme vás určite všetci podporovať a si vás vážiť ako nášho obľúbeného štátnika, dôverovať vám a hlavne vo všetko podporovať. Nič vám nestojí v ceste. Nie je pravda a nahovárať nám, sme malý štát, nič nezmôžeme a podobne. Ak to pôjde aj naďalej po starých koľajách tak určite nie. Buďte sám sebou. Môžeme pritom spolupracovať s USA, EU, Ruskom a s celým svetom. Nie však v podpore vojen, vojenských paktov, vojenských základní na cudzích územiach. Budovaní hviezdnych bojových systémov a podobne. Pán Schuster, tu môžete súťažiť s pánom Dzurindom a predbiehať sa, kto čo viac urobí o čo viac sa pričiní. Potom si vás tiež budeme vážiť ako hlavu štátu a určite nebudete predmetom kritiky novinárov ako je to teraz, lebo vaše chovanie nie je v súlade s obyvateľstvom tohto štátu ako si namýšľate. Vaše chovanie v súčasnosti pripomína občanovi lokajstvo v službách pre záujmy niektorých cudzích veľmocenských zemí a vy viete najlepšie sám pre ktoré.
Páni rozhodli, ako sme sa z rozhlasu  30. apríla 2003 dozvedeli, že Slovensko poskytuje irackému ľudu humanitnú pomoc vo výške vyše 20 miliónov korún. Pán Dzurinda, pán Kukan, pán Palko, pán Shuster, kde ste boli keď ten istý iracký človek, tí istí irackí ľudia trpeli z dôsledku embarga po dlhé roky uvaleného najmä zásluhou USA a deti im zomierali z hladu a z nedostatkov liekov a boli vystavení ťažkým utrpeniam, spôsobených im z dôsledku embarga v prežívaní ich všedných dní. O tom ste museli vedieť. V rozhlase sa to často zdôrazňovalo ( samozrejme v inom, pre propagandu zmanipulovanom význame ). Poslali ste im aspoň čoby  korunu ? Mysleli ste aj vtedy na ich utrpenie? Ako ľudia s ľudskou dušou, určite áno. Prečo ste ich nepodporovali vtedy? To nepotrebovali humanitnú pomoc pre záchranu aspoň ich detí? Prečo teraz naraz 20 miliónov? 
Sú to tí istí irackí ľudia, ktorí sa nezmenili, žijú ako žili aj prvej so svojimi dennodennými starostami. Mnohí ani nevedia čo sa deje, prečo trpeli a stále trpia. Tím istím ľudom naraz poskytujete humánnu pomoc. JE TO NESLÝCHANÉ, DRZÉ  POKRYTECTVO. Len preto, lebo to naliehavo žiadajú Spojené štáty severoamerické, lebo im to vyhovuje z propagačnej stránky a obracajú sa naraz na celý svet a OSN, akí oni sú ľudskí, ako im záleží na irackom ľude, keď najprv tím istím irackým ľudom zo zištných dôvodov v ich štátnom záujme pozabíjali otcov rodín, pozabíjali deti, starcov a po vojne vystavili opäť nesmiernemu utrpeniu v ich dennom, všednom živote. Mysleli ste na to už v čase, keď ste Amerike vojnu odobrili, so všetkým súhlasili a poskytovali pre vedenie vojny všetko o čo vás požiadali a to napriek tomu že to nebolo so súhlasom BR OSN a proti vôle ľudu? Už vtedy ste egoistický kalkulovali čo vám Bush za pomoc poskytne, akým dielom sa budete podieľať pri deľbe o korisť z vojny, čo vám podstrčí pri takzvanej “znovu výstavbe” )?) Iraku. Tak že nakoniec  tých 20 miliónov čo s takou nevídanou rýchlou obetavosťou dávate irackému ľudu ako humánnu pomoc, je už dopredu zakalkulovaná na ich vrub. Tak ako tak, to všetko bude musieť v budúcnu zaplatiť iracký občan. Kapitalistická, imperialistická  spoločnosť nerobí pre nikoho a nikomu nič zadarmo. Všetko je dopredu zúčtované aj výnosy z tejto špinavej, business vojny. Ako občan protestujem, aby náš štát riadili aj naďalej takíto ľudia. Mali by ste sa národu ospravedlniť a sami z najvyšších postov odísť, uznajúc že ste chybili a na tomto národe a na irackom ľude napáchali nespravodlivosti a spôsobili im vašim konaním nenapraviteľné krivdy.
Späť

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Create your website with WordPress.com
Začíname
%d blogerom sa páči toto: