Podobnosť so súčasným naviazaním slovenskej ekonomiky s nemeckou bola náhodná?

Nemecko-slovenské vzťahy v rokoch 1939 – 1945 sa neodohrávali len v rovine politickej, ale najmä v hospodárskej. Nacistom popri politickom ovládnutí slovenského priestoru, išlo hlavne o kontrolu a čo najrýchlejšie začlenenie slovenskej ekonomiky do nemeckého hospodárskeho organizmu, majúceho sa pretvoriť do tzv. veľkopriestorového hospodárstva (Großraumwirtschaft). Odrazovým mostíkom, ktorý mal zabezpečiť dominanciu nemeckého kapitálu na Slovensku, sa stal tajný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci, uzatvorený medzi predstaviteľmi oboch štátov 23. marca 1939 v Berlíne ako dodatok „Ochrannej zmluvy”.

Nemecké plány na ovládnutie slovenskej ekonomiky sú však o niečo staršieho dáta. Prvé kontúry sa začali črtať už na jeseň 1938 a vychádzali predovšetkým od Herrmanna Göringa ako splnomocnenca pre štvorročný plán. Jeho záujem sa koncentroval na prieskum surovinovej základne, najmä na ložiská ropy a rúd. Aktivitou v tomto smere hýrilo aj vedenie Deutsche Partei (DP), ktoré v snahe získať hospodárske výhody pre nemeckú menšinu, vypracúvalo elaboráty pre viaceré ríšske úradovne. O Slovensko prejavili záujem aj nemecké banky. Ako relevantné možno uviesť aktivity Deutsche Bank a Dresdner Bank. Plány sa však počas polročného trvania druhej republiky, a to napriek jej asymetrickému štátoprávnemu usporiadaniu, nepodarilo uskutočniť. Prekážkou bolo aj naďalej pretrvávajúce dominantné postavenie českého kapitálu. Až okupácia českých krajín otvorila nacistom dvere do slovenského hospodárstva. Tí túto možnosť náležite zužitkovali.

Výsledok týchto nemeckých snáh predstavoval napokon uvedený tajný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci. Dokument síce obsahoval ustanovenia o podpore rozvoja jednotlivých odvetví slovenského hospodárstva, ale ako celok sa ekonomika nového štátu mala prispôsobiť potrebám Nemecka. Protokol teda stanovil hlavné línie nacistickej hospodárskej exploatácie Slovenska. Článok II. protokolu sa týkal zriadenia emisnej banky a konštituovania slovenskej meny. Nemecko sa malo priamo podieľať na vzniku Slovenskej národnej banky (SNB) a na ríšske záujmy mal dozerať nemecký poradca, a to ako člen direktória, bez súhlasu ktorého nebolo možné prijímať zásadné rozhodnutia. Okrem toho mal spolupôsobiť aj pri zostavovaní štátneho rozpočtu. Všetky ostatné modality ohľadom emisnej banky a meny sa mali dotiahnuť počas pobytu určených zástupcov Nemeckej ríšskej banky v Bratislave. A práve túto problematiku prezentujú predložené komentované pramene.

Vybraté originály dokumentov sa nachádzajú v berlínskej pobočke Spolkového archívu (Bundesarchiv – BArch), vo fondoch Ríšska banka (Reichsbank – R 2501) a Ríšske kancelárstvo – „nové kancelárstvo” (Reichskanzlei – „Neue Reichskanzlei” – R 43
– II).
V časopise „Historický časopis” číslo 1, ročník 2010 publikujú vyššie spomenuté dokumenty, týkajúce sa vzniku SNB a konštituovania slovenskej meny.

Autorom prvých troch dokumentov je s najväčšou pravdepodobnosťou člen direktória ríšskej banky Herrmann Waldhecker. Posledný dokument vypracovalo direktórium banky a je podpísaný viceprezidentom banky Emilom Johannom Puhlom a členom direktória Karlom Friedrichom Wilhelmom.

V prípade prvého dokumentu ide o záznam z rokovania slovenskej delegácie (Imrich Karvaš, Jozef Fundárek, Peter Zaťko a Jozef Miloslav Zvrškovec) s predstaviteľmi ríšskej banky 21. marca 1939 v Berlíne. Zvyšné správy sa týkajú misie H. Waldheckera a Dr. Einsiedla v Bratislave, ktorá prebehla v dňoch 26. marca – 4. apríla 1939.

Dokumenty nepribližujú len atmosféru rokovaní, podiel Nemcov na vzniku ceduľového ústavu či obavy slovenských činiteľov o vlastnú budúcnosť a z nich plynúcu niekedy až servilnú ochotu pristúpiť na nemecké požiadavky, ale zároveň aj dokumentujú pragmatickosť a cieľavedomosť nacistickej hospodárskej politiky voči „ochraňovanému štátu”. Okrem toho majú význam aj z iného hľadiska: jednoznačne totiž svedčia o tom, že tretia ríša mala vypracovaný plán, čo zamýšľa so Slovenskom a že v žiadnom prípade neplánovala jeho rozdelenie medzi susedov Maďarsko a Poľsko, resp. prenechanie slovenského územia Maďarsku. Ak by Adolf Hitler skutočne pristúpil k tejto alternatíve, nazdávame sa, že by k takým dôležitým rokovaniam, akými boli rokovania o vzniku emisnej banky a vytvorení meny, vôbec nedošlo. „Führerove” vyjadrenia o Slovensku ako o výmennom artikli možno teda v tomto kontexte vnímať ako jeho taktické manévre, snahu o tesnejšie pripútanie Maďarska k Nemecku a zároveň o rozbitie maďarsko-poľského bloku. Dokumenty potvrdzujú taktiež konštatovanie Jana Rychlíka o tom, že „Nemecko nikdy nehodlalo ponechať Slovensko Maďarsku” a že zveličovanie maďarského nebezpečenstva na Slovensku v marci 1939 treba brať so značnou rezervou.

Prevzaté z Historického časopisu 1/2010, vydaným Historickým ústavom SAV v Bratislave
http://www.historickycasopis.sk/pdf/Historicky_casopis_1_2010.pdf
strana 99

Poznámka NIFMV: Žeby podobnosť so súčasným naviazaním slovenskej ekonomiky s nemeckou bola náhodná? Alebo, čo nebolo dokončené v 45. roku minulého storočia, tak má byť teraz? Vtedy (1939-45) to bolo zle, a dnes má to byť dobré? A charakteristická servilnosť slovenských vládnych politikov náhodou tomu nenapomáha? Alebo náhodou nie je žiadúca?

http://voltaire.netkosice.sk/index2.html

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Create your website with WordPress.com
Začíname
%d blogerom sa páči toto: