Knihy: Kristína Royová: Susedia „Nech žije vojna!“

Ak sa chcel pred vojnou Slovák k niečomu dostať, vždy sa musel prosiť Židov. A čo potom vo vojne! Židia, keď vypukla tá ukrutná vojna, od radosti kričali: „Nech žije vojna!“ Mohli. Však z nich nikto nešiel do vojny; platili, a dobre platili, a sedeli v teple, keď vojsko mrzlo v Karpatoch; ktorí v kanceláriách, ktorí doma. Koľkých sa musela babička prosiť, keď svojmu ranenému vnúčikovi vymáhala dovolenie — a márne! Dva razy sa liečil z rán v nemocnici, a hneď taký biedny zas musel na front. Susedov chasník, Žid, pre akúsi maličkú chorobu počas celej vojny bol po špitáloch alebo sa liečil doma. Všetky obchody držali Židia v rukách, ľud musel ďaleko putovať, aby si zadovážil kúsok cukru, trochu múky. Oni všetkého mali a držali na centy. Vojaci zas znášali na nich ťažké žaloby, veď zakúsili mnohé krivdy, tak od židovských dodávateľov, ako od vojenských pánov. Medzi tými pánmi podostávali medaily za hrdinstvá, čo vojnu zblíza ani nevideli, a Slováci, ktorí tam o ruky, nohy alebo oči prišli, neboli ani spomenutí. Židia v tom čase mali hody; im sa viedlo dobre. Čo sa dodávalo pre vojsko: obuv, šaty, to všetko išlo cez ich ruky, a chudáci vojaci chodili v zime bez podrážok, lebo baganče dostali podbité papierovými podrážkami, ktoré im opadali v prvom blate. Židia spôsobili kresťanom mnohé krivdy a tak, keď bolo po prevrate, vypomstili sa niektorí na nich. Namiesto čo mali vo dne v noci Boha chváliť, že tá hrozná vojna prestala, že dostali slobodu, poškvrnili si srdcia i ruky, svoje krádežou; dali sa Židov rabovať. Pritiahli sebe, svojim rodinám a obciam, a tak celému Slovensku kliatbu; a bolo to práve zo soboty na nedeľu, v ten svätý deň Pánov, keď sa páchala tá verejná krádež. Ani čo by žiadneho zákona, na zemi a žiadneho Boha na nebi nebolo. Nuž Slováci sa tak porátali so Židmi, že ich zo všetkého vyzliekli, tak ako im to oni robili cez roky. Ale Židia sú národ, s ktorým sa, len Pán Boh môže porátať; aj poráta! https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1845/Royova_Susedia/10