Možno je to naozaj šťastie, že medzi sebou stále ešte máme amerických domorodcov, na ktorých múdrosť sa môžeme spoľahnúť. Podľa toho, ako sa to v poslednom čase vyvíja, to vyzerá, že zostanú poslední, ktorých myslenie nebude zakázané. Hovorí totiž z miesta nepoznamenaného cenzúrou, ktorá dnes ovplyvňuje takmer všetko.
Že by mohlo ísť o vymazanie takmer celej západnej filozofie, som si prvýkrát uvedomil, keď som sa raz pri prednáške na americkej univerzite len tak mimochodom zmienil o Immanuelovi Kantovi a kategorickom imperatíve. Mal to byť iba príklad, aké ťažké môže byť niekedy filozofické uvažovanie. Po prednáške sa jeden študent prihlásil, aby sa ma spýtal, či si uvedomujem, že Kant použil slovo na „N” (neger). Celkom ma to vtedy zmiatlo. Žeby existovalo v nemčine jeho doby? Nejako sa mi to nezdalo. Možno sa používal ekvivalent anglického negro, ale iste nie slangové nigger. Zmätene som vyjadril svoje pochybnosti, v duchu som totiž zápasil s obsahom tej otázky a neuvedomil som si, že s filozofiou vôbec nesúvisí. Zrazu sa mi v hlave rozbresklo. Ak Kant použil nadávku na černochov, tak vypadne z osnov a študenti ho nebudú musieť študovať. Aká úľava zbaviť sa celých týždňov úmorného úsilia porozumieť Kritike čistého rozumu alebo zápasiť s Metafyzikou mravov. Stačí nálepka rasistu a obtiažneho filozofa máme z krku.
Ako som neskôr zistil, Kant skutočne použil niektoré termíny bežne používané v Prusku osemnásteho storočia, ktoré sa dnes na progresívnych univerzitách Západu nepovoľujú. V decembri 2020 jeden akademik na univerzite vo Warwicku, Andrew Cooper, Kanta odsúdil „za otrasný rasistický slovník v esejách o prírode a za možnú podporu otrokárstva”. Univerzita po konzultácii s komisiou pre rovnosť rozhodla, že sa Kantove výroky budú odteraz „dávať za príklad podliehaniu rasizmu”. [1]
Kant nie je sám. Odsudok filozofov západnej tradície sa v poslednej dobe týka všetkých velikánov počnúc starovekými Grékmi. Napríklad v roku 2018 obvinil denník Washington Post Aristotela z „otcovstva vedeckého rasizmu”. Na záver svojej kritiky nazval gréckeho mysliteľa „praotcom rasových teoretikov” a ešte to celé okorenil temnou poznámkou („stojí za zmienku”), že Charles Murray (spoluautor preslávenej kontroverznej knihy The Bell Curve) ho považuje za svojho obľúbeného filozofa. Kanta možno teda odsúdiť aj za obyčajnú citáciu textov jeho súčasníkov a Aristotela určíme rovno na likvidáciu, pretože ho niekto nám nesympatický po dvoch a pol tisíc rokoch obdivuje. Čo s tým narobíme, keď niekto neznalý staroveku chce považovať Aristotelovu „taxonómiu vylučujúcu niektorých ľudí z občianskeho života” za rasizmus? Naozaj šokujúce zistenie v knihe zo štvrtého storočia pred Kristom. Slávneho gréckeho filozofa je možné považovať za spojencov americkej skupiny šovinistických extrémistov „alt-right” a ich „mrazivého” objatia „západnej civilizácie”. [2]
Židovsko-kresťanská náboženská tradícia je pilierom západného sveta rovnako ako aténska a rímska filozofia staroveku. Úsilie čo najviac potlačiť západnú civilizáciu vyžaduje obe tradície čiže starých Grékov i kresťanov a židov napádať a odmietať. Aristotela a Bibliu treba zlikvidovať, a tak niet divu, že sa útoky na ne neustále opakujú.
V posledných rokoch sa však objavila nová ofenzíva proti tradícii európskeho myslenia – útok na osvietenstvo. Toto intelektuálne hnutie z osemnásteho storočia má veľkú zásluhu na enormnom kroku vpred vo vývoji ľudstva, poskytlo totiž filozofické zdôvodnenie tolerancie i občianskych práv a tiež sa zaslúžilo o konečnú odluku cirkvi a štátu. Význam osvietenských mysliteľov uznávali ešte nedávno ľudia bez ohľadu na svoju politickú príslušnosť. Aj taký obhajca komunistických zločinov, akým bol anglický historik Eric Hobsbawm, v ľavicovej revue New Left Review v roku 1994 varoval pred odmietaním osvietenstva, ako by išlo o nejaké „sprisahanie mŕtvych bielych mužov v parochni, obhajcov západného imperializmu”. Hobsbawm chápal, že osvietenstvo napriek niektorým svojim tienistým stránkam poskytuje „jediný univerzálny základ na vytvorenie znášanlivej spoločnosti kdekoľvek na svete”. [3] Od tej doby, čo sa sám stal mŕtvym bielym mužom, už vie, aké to je. Dnes už by sa žiadna významnejšia postava medzinárodnej ľavice neodvážila osvietenstvo obhajovať. Ľavica stratila všetku úctu k zásadám racionálneho myslenia a rozum nahradila živelným potešením z obrazoborectva západných ikon.
Progresivisti sa usilujú znesláviť a zlikvidovať každého veľkého filozofa osvietenstva. Po mnohých útokoch na sochu Voltaira pred budovou Francúzskej akadémie ju postriekanú červenou farbou parížske úrady v júni 2020 odstránili. Pri tejto príležitosti obvinili veľkého filozofa francúzskeho osvietenstva z investície do Francúzskej východoindickej spoločnosti. Kritici tiež upozornili na jeho rasistickú poznámku o Afričanoch v Listoch Amabedových z roku 1769. Jeden objavil priamu súvislosť medzi Voltairovými komentármi v rozhovoroch s pruským kráľom Fridrichom Veľkým a plánmi Tretej ríše Adolfa Hitlera. Nabila Ramdaniová v časopise Foreign Policy uštipačne vyhlásila, že Voltaire „nešíril osvetu, ale hlboké temno”. [4] Rovnako ako ona aj ostatní ohovárači úplne ignorujú jeho tvrdý odsudok otroctva, najmä v satirickej novele Candide. A tak má byť na smetisko dejín vyhodené aj slávne Pojednanie o tolerancii z roku 1763 a jeho úsilie o znášanlivú spoločnosť má prísť navnivoč.
Rovnako ako vo Francúzsku napádajú Voltaira, tak aj v Británii sa pod paľbou zúrivých útokov ocitajú slávne osobnosti osvietenstva. John Locke možno vlastnil akcie spoločnosti spojené s obchodom s otrokmi – preto má byť jeho slávny List o tolerancii (1689) príkladom pokrytectva a z veľkého humanistu vinník. Stále rovnaká metóda: buď sa nájdu nevhodné investície do otrokárskych spoločností, alebo niekto dôkladne prečeše spisy inkriminovaných osobností, aby našiel nejakú vetu, ktorá presne nezodpovedá morálke súčasného sveta, ktorú títo ľudia pomáhali vytvoriť.
Možno sa osvietenskí myslitelia mali zaoberať pálčivými otázkami, ktoré nás dnes toľko zamestnávajú, ale nemalo by nás prekvapiť, že sa venovali problémom svojej doby. Voltaire napríklad útočil predovšetkým na cirkev a duchovenstvo. Hume vynakladal svoju duševnú energiu (tak ako vtedy mnoho mysliteľov) na problém, ako oslobodiť spoločnosť od korupcie a povier. Kant sa zaoberal hľadaním morálneho poriadku a filozofickými zásadami univerzálnej etiky. Mohli snáď osvietencovi venovať viac času dianiu na kontinentoch, ktoré nikdy nenavštívili? Možno. Mali sa snáď rozbehnúť do sveta, aby preskúmali práva neznámych národov? To je otázka. Požiadavka trochu prehnaná a určite dosť trúfalá. Dokonca ani dnešní bojovníci za spravodlivosť ako americká televízna moderátorka Joy Reidová sa nevyjadrujú ku každej krivde na svete.
Poznámky
[1] Craig Simpson: „Immanuel Kant’s ,Racism’ Will Be Taught Alongside His Philosophy po Demand z študentov”, Daily Telegraph, December 19, 2020.
[2] Matthew A. Sears: „Aristotle, Father of Scientific Racism”, Washington Post, April 6, 2018.
[3] Eric Hobsbawm: „Barbarizmus: A User’s Guide”, New Left Review 206 (July – August 1994), s. 44 – 54.
[4] Nabila Ramdani: „Voltaire Spread Darkness, Not Enlightenment. France Should Stop Worshipping Him”, Foreign Policy, August 31, 2020.
(Úryvok z knihy Douglasa Murraya Na Západe zúri vojna, ktorá vyšla v roku 2022 v nakladateľstve Leda.) http://voltaire.netkosice.sk/index2.html
Political Ponerology 