Praha 60 tych rokov – sídlo pôsobenia centrály sionistických tajných služieb pre východnú Európu
20. augusta 1967 vyplavili vltavské vody mŕtvolu občana Spojených štátov Charlesa Jordana. Šéf „neziskovky” nazvanej Americký židovský spojený distribučný výbor (American Jewish Joint Distribution Committee, JDC), známej sionistickej organizácie, prišiel do Prahy, aby vypracoval plán destabilizácie, chystanej izraelskou špionážou. Či jeho smrť pripísať Sovietom (ktorí ho mali v merku od päťdesiateho piateho), alebo samotnej CIA, znepokojenej skutočnosťou, že KGB vedela o americkej spolupráci s agentom JDC, zostáva nejasné. Epizóda každopádne poodhaľuje, že Praha sa vtedy stala sídlom pôsobenia centrály sionistických tajných služieb pre východnú Európu. Neskôr, vypudená z Československa sovietskou intervenciou, presunie sa táto centrála do Istanbulu, kde spravodajskú sieť zreorganizuje Efraim Elrom alias „Hofstadter”; tá potom bude v máji 1971 vyradená skupinou Tureckej ľudovo-oslobodzovacej armády.
V Prahe sa centrála usilovala o vytvorenie podmienok pre návrat sionistického zoskupenia na mocenský vrchol, ako tomu bolo za čias Rudolfa Slánského (v rokoch 1945 až 1951 generálneho tajomníka ÚV KSČ). Za tým účelom nebol nasadený iba JDC, ale najrôznejšie organizácie a osobnosti medzinárodného sionizmu. Že masívny nástup dotyčného zoskupenia do ideologických a kultúrnych kruhov Československa šesťdesiatych rokov nenastal z iniciatívy sionistov „domácich”, ale pod vedením „nadnárodných” organizácií ako sú JDC, Židovská agentúra pre Izrael (angl. The Jewish Agency for Israel, JAFI; skr. hebrejsky: Sochnut), Židovské dokumentačné stredisko Simona Wiesenthala, izraelské vládne služby, Hudsonov inštitút (Hudson Institute), CIA, je známe dostatočne. Sionistickí predáci často odchádzali do rôznych krajín, aby tam potom vo svojich obydliach prijímali zástupcov vyššie uvedených organizácií (Prahu takto napr. navštevovali zástupca Židovskej agentúry John Ennals, rakúsky sionista Golden, A. Bremberg, pracujúci pre americkú spravodajskú agentúru a mnohí iní) a následne aj miestnych „elít”. Za obzvlášť dôležité sa pochopiteľne považovalo „dobytie masmédií”. Slovenský stranícky denník Pravda tak už 5. augusta 1968 mohol v súvislosti s „dubčekovskou érou” (od januára šesťdesiateho ôsmeho) písať o tendencii k „úplnému požidovšteniu tlače, rozhlasu a televízie”.
Na ovládnutie kultúry podniklo sionistické nátlakové zoskupenie silný útok. Takzvané „kafkovské orgie” [2] boli len predohrou rozsiahlejších a najzriadenejších sionistických „neviazaností” (voči putu československého štátu), ktoré už Ferenc Fejtö – Fischel šikovne prezentoval ako „nevyhnutný protest proti filoarabskej politike Varšavskej zmluvy” a ako „bežný prejav solidarity s Izraelom”. „Intelektuáli” (eufemizmus pre sionistov) vraj len „otvorene podporili právo brániť sa, tiež útokom, proti stále jasnejšiemu nebezpečenstvu zničenia”. Tento sionistický publicista ďalej pripomína niektoré príznačné skutočnosti: „Na štvrtom zjazde spisovateľov v Prahe 27. – 29. júna 1967 (teda pár týždňov po „šesťdňovej vojne”) vystúpilo niekoľko rečníkov s kritikou vládnej politiky. Pavol Kohout tú osud Izraela zrovnal s osudom pomníchovského Československa; spisovateľ Ján Procházka, kandidát ÚV a donedávna Novotného dôverník, čítal list adresovaný straníckemu vedeniu, v ktorom sa ohradzuje voči protiizraelskej kampani. Slovensky píšuci spisovateľ Ladislav Mňačko pár týždňov po zjazde odchádza do Izraela a pranieruje pražskú vládu v západnej tlači pre podliezavosť (voči ZSSR) aj za antisemitské a spiatočnícke sklony.” Televízia posilnila vysielanie hebrejských tém. [3] Film vyniesla „nová vlna” (Forman, Passer, Chytilová a i) až do Hollywoodu (Oscar za Menzelove Ostro sledované vlaky, ale tiež Obchod na korze Kádára a Klosa + dvojnásobná nominácia Formana). Aj rozhlas hral songy takej Yvonne Přenosilovej či Hany Hegerovej až do omrzenia. V období tzv. „pražskej jari” si hlavnú kultúrnu základňu sionisti zriadili v redakcii Literárnych listov. Na stránkach tohto týždenníka sa okrem iného opäť vynorilo meno Evžena Löbla, odsúdenom v procese so Slánskym na doživotie (v roku 1960 bol prepustený, o tri roky neskôr rehabilitovaný a potom poverený riadením slovenskej banky). Medzi ďalšími spolupracovníkmi nájdeme Eduarda Goldstückera, J.L. Fischera, brojúceho proti „antisemitskej periférii, rozbesnenej až k šialenstvu”, Ivana Klímu, vyobrazujúceho sionistickú agresiu z roku 1967 ako obranu proti arabskému pokusu vykonať „plán genocídy” a kritizujúceho „antisemitskú kampaň našich severných susedov” (čiže napätie z rokov 1967/68). [4]
Vedľa Antonína J. Liehma , Jiřího Lederera či Karola Sidona písal do LL (Literárnych listov) aj Milan Kundera, ktorého knihy potom v Taliansku bude vydávať nakladateľstvo Adelphi, založené Robertom Olivettim, riadené Albertom Zevim a spravované Lucianom Fo?om.
Avšak vrchným ideológom „socializmu s ľudskou tvárou” bol Eduard Goldstücker. Pokiaľ do januára 1968 svoju činnosť obmedzoval na kultúrnu sféru, o mesiac neskôr už zatúžil hrať vedúcu politickú úlohu. „Často hovoril v rádiu i televízii, nabádal k straníckej ‚očiste’ a ‚obrode’, pokúšal sa získať sympatie spisovateľov, umelcov, novinárov, ľudí z oblasti kultúry vôbec. Stal sa členom rôznych rád, výborov a komisií. Neskôr sa upozadil a po Prahe išli hlasy o jeho možnom zvolení do funkcie… prezidenta Československej republiky! Sionisti vedeli, že Goldstücker by túto hodnosť nemohol dosiahnuť, šírili však zvesti vhodné pre umelú výživu svojej prestíže. Je jasné, že ‚možnému prezidentovi’ sa počúva pozornejšie a s úctou.” Slovenská Pravda neskôr (1973) napíše: „Pod jeho vedením Zväz československých spisovateľov pozvoľna vykonával zo svojho východiska a ideologickej pozície kontrarevolúciu (…) Za priamej Goldstückerovej účasti boli publikované rozsiahle pasáže z prác trockistu a renegáta Isaaca Deutschera, ktorý bol čítateľom prezentovaný ako významný marxista.
V politických kruhoch bolo mocenské zoskupenie, ku ktorému Goldstücker patril, zastúpené veľmi dobre. Ekonóm Ota Šik, „otec ekonomickej reformy, ktorý pod vplyvom Jevseja Libermana vypracoval nové metódy plánovania, sa stal zástupcom ministerského predsedu a členom ÚV, do ktorého bol zvolený aj František Kriegel. Jiří Pelikán prevzal funkciu generálneho riaditeľa Československej televízie. Evžena Löbla sme už spomenuli. Ak by sme chceli vymenovať sionistických „intelektuálov”, ktorí sa zabývali na katedrách či v novinových, časopiseckých a televíznych redakciách, bolo by potrebné spísať veľmi dlhý zoznam. Augustový zásah Sovietskeho zväzu a ďalších socialistických krajín však mnohých sionistov prinútil k odchodu „za slobodou” na Západ a do Izraela. Ich pokus o dobytie moci bol pochovaný za normalizácie pomerov pod vedením Gustava Husáka, ovplyvňovaného pre zmenu autoritárskym zoskupením okolo Aloisa Indru a Antonína Kapka. [5]
V máji 1971 sa konal XIV. zjazd KSČ, ktorý potvrdil obnovu „konzervatívneho” režimu. Správy talianskych sionistov (Segre, Luzzatto) z komunistickej a socialistickej strany k poaugustovému vývoju tu písané už neboli.
Zdroj: Claudio Mutti: „Budapest (1956), Praga (1968), Bucarest (1989)”. Štát pojednávajúci o sionistickom pôsobení v týchto historických medzníkoch. „Pražskú” časť uvádza podtitul „Orge kafkiane e ‚primavera’ sionista”. Autor sa v nej postupne (a opakovane) dokladá týmito titulmi:
V. Begun, „Invasione senzarmi”, in: Neman (Minsk), 1. januára 1973.
François Fejtö, Storia delle democrazia popolari dopo Stalin, Firenze 1971.: Le idee del „nuovo corso “, Jan Čech (ed.), Bari 1968.
Eduard Goldstücker, Liberta e socialismo, Roma 1968. cit.
Poznámky k upravenej slovenskej verzii:
[1] Sionizmus je ideológia založená na dogme „výlučnosti židovstva” (a tým prehľadnutiu Nežidov – gójov), postulátu „jednotného židovského národa” („jedna duša, jedno telo”), teórii „všeobecného antisemitizmu” „(nevyliečiteľná choroba, ktorá sa prenáša už dve tisícročia”) a prax „dvojitej lojality” („budeme sa navzájom posilňovať”). Každý pokus o vymedzenie za akých podmienok sa pojmy „sionista” a „Žid” stávajú synonymom, ako aj opis (lobbingových) prostriedkov tejto ideológie a určenie jej cieľov by nutne presiahol formu poznámky.
[2] „Kafkovské orgie” – od štyridsiateho ôsmeho do päťdesiatymdesiateho roku bolo Kafkovo dielo z československého kultúrneho života vykázané; nebolo už znovu vydávané a staršie vydania boli v knižniciach zneprístupnené. „Socialistický realizmus” ich považoval za odpudivý prejav anomálnej nezdravej mysle hebrejského prozaika, nie za obraz skutočnosti, ale jej patologický odraz šíriaci životný pesimizmus a navodzujúci v čitateľovi porazenectvo. A bol to Eduard Goldstücker, prepustený v roku 1955 vďaka „destalinizácii” z pôvodne doživotného trestu väzenia a potom prednášajúci na Karlovej univerzite nemeckú literatúru, kto sa zaslúžil o „rehabilitáciu Kafku” v Československu (a v Strednej Európe vôbec) a tiež o „vyvedení krajiny z kultúrnej izolácie”, lebo tzv. Liblická konferencia, usporiadaná pri príležitosti stého výročia Kafkovho narodenia, bola na Západe – určite nie náhodou – široko recipovaná. Rovnako nie náhodou stojí dnes vo dvorane „Franz Kafka Museum” na pražskej Malej Strane autora Černého skulptúra dvoch močiacich figúr v historických hraniciach českého štátu. A tak dokonca aj „katolícka buzna”, prof. Putna, už pred pár rokmi znechutene konštatovala, že „o Kafkovi, o tomto intelektuálnom gýči našej doby, je lepšie snáď radšej už len mlčať”. Rokom 1963 možno každopádne symbolicky datovať „sionistický návrat” do kultúrnej politiky, ktorá potom kulminovala za Pražskej jari.
[3] Napr. z nového „investigatívneho” televízneho programu výrečne nazvaného „Medzi nami” čoskoro hovorili synovia dvoch popravených: Rudolf Slánský a Jan Šling.
[4] Poľská vláda na tamojšie destabilizačné pokusy zareagovala prechodným uzavretím niektorých fakúlt, vylučovaním študentov i učiteľov, ostrejšou cenzúrou a ideologickou protiofenzívou. Jiří Lederer (sic) k tomu trefne píše: „…nebezpečnosť antisionistickej ofenzívy je v tom, že chtiac nechtiac má antisemitský charakter (…) vyťahuje na svetlo božie rasový pôvod obyvateľov…” (Reportér č. 17/1968, s. 4: „Poľsko – krajina v napätí”).
Článok vyšiel pod názvom “Claudio Mutti: Kafkovské orgie a „jar” sionistov” na deliandiver.org
Political Ponerology 