Autor: Thomas Röper, špecialista na Východnü Európu. Dnes žije vo svojom novom domove v Petrohrade, ktorý si sám vybral. V Rusku žije už viac ako 15 rokov a hovorí plynule po rusky. Ťažiskom jeho mediálno-kritickej práce je (mediálny) obraz Ruska v Nemecku, kritika spravodajstva západných médií vo všeobecnosti a témy (geo)politiky a ekonomiky.
Na Západe sa čoraz viac prepisujú dejiny druhej svetovej vojny, proti čomu Rusko bojuje zverejňovaním doteraz tajných dokumentov a filmových záberov z tohto obdobia.
Už som niekoľkokrát spomenul, že história druhej svetovej vojny a jej začiatku sa v Rusku vyučuje inak ako napríklad v Nemecku. Každá krajina (okrem Nemecka) rada rozpráva svoju históriu druhej svetovej vojny tak, aby v nej vyzerala čo najlepšie. To, že Západ dal Hitlerovi voľnú ruku v Sudetách, sa na Západe nazýva “Mníchovská dohoda”, v Rusku – kde bol Sovietsky zväz proti dohode – sa to nazýva “Mníchovské sprisahanie”. A skutočnosť, že Poľsko s osobným súhlasom Hitlera zabralo časť samotného Československa, konkrétne priemyselnú oblasť Tešínska, sa na Západe, kde je Poľsko redukované na úlohu obete nacistického Nemecka, ostýchavo zamlčuje.
Skutočnosť, že americké spoločnosti umožnili Hitlerovi genocídu a vojnu v prvom rade tým, že financovali nacistov (ako napríklad Ford), a tak prispeli k Hitlerovmu nástupu k moci, sa na Západe tiež ochotne zamlčuje. Skutočnosť, že IBM dodala nacistom technológiu na registráciu Židov a iných “podľudí”, sa tiež márne hľadá v západných učebniciach dejepisu. To isté platí aj o úlohe Rockefellera, ktorý počas vojny naďalej zásoboval Nemecko ropou. V zozname by sa dalo pokračovať, chcel som len uviesť príklady.
Keďže súčasní svedkovia, ktorí by proti tomu mohli protestovať, “vymreli”, na Západe sa to teraz prezentuje tak, akoby USA porazili nacistické Nemecko, a úloha východného frontu, ktorý bol v tom čase najväčším vojenským problémom nacistov, sa odsúva do úzadia. Medzitým zašli skresľovači histórie na Západe dokonca tak ďaleko, že tvrdia, že Sovietsky zväz začal druhú svetovú vojnu prakticky spolu s nacistami.
Podľa mňa vrchol doterajšieho falšovania histórie dosiahlo v januári 2020, keď Der Spiegel a niektoré americké veľvyslanectvá v Európe pri príležitosti výročia oslobodenia Osvienčimu tvrdili, že koncentračný tábor oslobodili americké vojská. Neveríte tomu? Prečítajte si to tu (nemecky) aj so zdrojmi.
Samozrejme, ani Rusko nie je imúnne voči tomu, aby svoju vlastnú úlohu v dejinách pekne zviditeľňovalo; napríklad Norimberský tribunál pre vojnové zločiny, na ktorom sa zúčastnil Sovietsky zväz, nie je v Rusku kritizovaný za to, že to bola, žiaľ, skutočne spravodlivosť víťazov, čiastočne preto, že nesúdil vojnové zločiny západných mocností. Bombardovanie civilných cieľov bolo vojnovým zločinom aj podľa vtedajšieho medzinárodného vojnového práva a Spojenci napokon svojimi bombardérmi zrovnali so zemou takmer všetky nemecké mestá a nikdy sa netajili ani tým, že zámerne bombardovali ženy a deti, a nie vojenské ciele, aby – ako oficiálne vyhlásili – zlomili morálku “nemeckého domáceho frontu”.
V nedeľu sa ruská televízia vo svojom týždennom spravodajskom prehľade vrátila k téme druhej svetovej vojny a venovala sa ďalšej téme, ktorá je na Západe ostýchavo zamlčovaná. V žiadnom prípade nešlo o to, že Nemecko bojovalo proti Sovietskemu zväzu samo. Okrem Talianska, Maďarska, Rumunska a ďalších štátov, ktoré oficiálne bojovali na nemeckej strane, sa do boja proti Sovietskemu zväzu prihlásili dobrovoľníci z celej Európy (Francúzsko, Holandsko, Dánsko, Nórsko atď.) a vznikli celé divízie.
O tom bol film (v ruštine), ktorý sa v nedeľu premietal v Rusku a ktorý som preložil (Thomas Röper do nemčiny, my do slovensčiny, pozn. redakcie Nadhľad). Okrem toho film opäť ukazuje, že Sovietsky zväz – v rozpore s tvrdeniami západnej propagandy, že “Putinovo Rusko” idealizuje Sovietsky zväz – je dnes v Rusku kritizovaný, v tomto prípade za to, že materiály, ktoré sú predmetom filmu, držal po vojne z politických dôvodov pod zámkom.
Preklad komentára filma:
Špeciálna kronika Veľkej vlasteneckej vojny.
Deň víťazstva je vždy príležitosťou zamyslieť sa nad poučením z histórie. A dnes o historických paralelách s našou dobou. Šéfredaktor televízneho kanálu “History” Alexej Denisov našiel a pripravil unikátne zábery z Veľkej vlasteneckej vojny špeciálne pre náš program. Vtedy proti nám stálo nielen Nemecko, ale aj celá dobytá Európa.
V 60. rokoch 20. storočia si slávny sovietsky filmový režisér Michail Romm pozrel takmer celú filmovú kroniku Tretej ríše, ktorá bola uložená v Štátnom filmovom archíve Ruska – vtedajšom Štátnom filmovom archíve ZSSR. Na jej základe vznikol slávny film Normálny fašizmus.
Ale ani on – držiteľ piatich Stalinových cien – nemohol použiť zábery Hitlerových európskych spojencov z krajín, ako boli v tom čase Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Francúzsko alebo Fínsko. Domnieval sa, že by to mohlo poškodiť vzťahy medzi Sovietskym zväzom a týmito krajinami. Žiaľ, túto diskrétnosť v Európe neocenili a po rozpade Sovietskeho zväzu začali ľudia s istým besnením ničiť pomníky našich vojakov osloboditeľov a oslavovať bývalých kolaborantov nacizmu.
Tu si môžete pozrieť vzácne zábery z filmovej kroniky. Ríšsky minister nacistického Nemecka Hermann Göring prijíma vedúceho politika chorvátskych ustašovcov maršala Slavka Kvaternika. Ten priniesol Göringovi dar od chorvátskeho ľudu. Bol to prejav vďaky za preukázanú česť. Chorvátsky 369. pluk bol jedinou nenemeckou jednotkou, ktorej Nemci dovolili, aby spolu s nimi zaútočila na Stalingrad. V očakávaní blížiaceho sa víťazstva obaja maršali radostne pózujú pred kamerou.
Okrem Chorvátov Nemcov v bitke o Stalingrad aktívne podporovali aj Taliani, Rumuni a Maďari. Nemecké vedenie ich poverilo krytím tyla a bokov svojich postupujúcich vojsk. Na týchto snímkach bojujú vojaci talianskej 8. armády na predmestí Stalingradu. Do novembra 1942 poslal Mussolini do Ruska celkovo 235 000 talianskych vojakov vrátane troch elitných alpských divízií.
Keď maďarský vládca Miklós Horthy dostal 22. júna 1941 Hitlerov telegram, v ktorom oznamoval začiatok vojny proti ZSSR, zvolal: “Čakal som na tento deň! Som šťastný!” Na osobnom stretnutí s führerom povedal: “Prečo by mali byť Mongoli, Kirgizi, Baškirci a ďalší Rusi? Keby sa sovietske republiky premenili na nezávislé štáty, ruská otázka by bola navždy vyriešená!”
V roku 1941 sa maďarské jednotky zúčastnili bojov na Ukrajine v oblasti Isjum a Záporožia a na jar 1942 Horty poslal na východný front druhú maďarskú armádu s 200 000 mužmi. Hitler mu na oplátku daroval k 75. narodeninám luxusnú jachtu. Po vojne Horthy unikol trestu a v roku 1957 pokojne zomrel v Portugalsku.
Tieto vzácne zábery neboli nikdy premietané ani v Sovietskom zväze. Zobrazuje spoločnú prehliadku rumunských a nemeckých vojsk v Bukurešti pri príležitosti dobytia Sevastopola. Víťazi sú vyznamenaní: rumunský kráľ Mihai I., diktátor Antonescu a poľný maršal Keitel.
Rumuni počas vojny poslali na východný front približne 350 000 vojakov a dôstojníkov a stali sa najdôležitejším dodávateľom ropy pre nacistické Nemecko. Až v roku 1944, pred hroziacou porážkou, kráľ Mihai s podporou opozičných strán zvrhol diktátora Antonesca a pripojil sa k protihitlerovskej koalícii. Za to mu Stalin udelil Rad víťazstva a zo sovietskych filmov zmizli zmienky o zverstvách, ktoré páchali rumunskí okupanti na sovietskom území.
“Na konci druhej svetovej vojny sa satelitné štáty Nemecka stali súčasťou socialistického tábora. A tieto témy sa pre dokumentárne filmy a programy neodporúčali,” vysvetľuje Denis Fedorin, starší historik umenia z Ruského štátneho filmového archívu.
Podľa odborníkov z Ruského štátneho filmového archívu obsahujú nemecké propagandistické časopisy z rokov 1941 a 1942 príbehy o dobrovoľníkoch z takmer všetkých európskych krajín, ktorí sa chceli zúčastniť na ťažení proti Sovietskemu zväzu.
Boli medzi nimi Belgičania, Holanďania, Dáni, Nóri, Fíni, Slováci, Luxemburčania, Španieli a Francúzi. Do boja proti boľševikom vyrazili s bojovou piesňou, ktorú špeciálne pre nich zložili Göbbelsovi propagandisti: “Na východ vojská pochodujú, do ruskej zeme ideme. Do zbrane, bratia – súdruhovia, prinesme víťazstvo!”
Tento unikátny záznam zachytáva formovanie prvého práporu francúzskych dobrovoľníkov, ktorí neskôr vstúpili do radov 33. divízie Waffen-Grenadier SS “Charlemagne”. Spolu s lotyšskými esesákmi patrili v roku 1945 k posledným obrancom vnútorného mesta Berlína a prístupov k Reichstagu. Moderné Francúzsko si to však radšej nepripomína. Sústreďuje sa na aktívnu účasť Francúzov v odboji proti Hitlerovi.
“Francúzsko kategoricky trvá na významnej úlohe francúzskeho hnutia odporu a v žiadnom prípade nie je ochotné pripustiť, že v hnutí odporu bolo menej bojovníkov ako v kolaborantských formáciách. Že kolaboranti boli vo väčšine. To by úplne zničilo sebavedomie Francúzov. To nie je možné. A preto to nikdy nemôže byť,” hovorí Konstantin Saleský, historik a podpredseda Asociácie historikov druhej svetovej vojny.
Nemci vytvorili z obyvateľov pobaltských republík jedny z najväčších a najbrutálnejších národných formácií SS. Toto je film o slávnostnej rozlúčke novo vycvičených estónskych esesákov s frontom. V júli 1943 sa estónski legionári spolu s tankovou divíziou SS “Totenkopf” zúčastnili bojov proti Červenej armáde pri Klinovej a Charkove. Ani tento film sa v Sovietskom zväze z ideologických dôvodov nikdy nepremietal.
“Téma účasti občanov pobaltských republík sa vo verejnom priestore zásadne neriešila. A materiál uložený v ruskom štátnom filmovom archíve využívali tajné služby na identifikáciu zločincov, ktorí spolupracovali s nacistami. Tento materiál sa nepoužíval v dokumentárnych filmoch ani vo vysielaní,” vysvetľuje Denis Fedorin, starší historik umenia z Ruského štátneho filmového archívu.
Dnes sa v pobaltských krajinách aktívne šíri mýtus, že dobrovoľníci, ktorí slúžili v jednotkách SS a polície, chceli len ochrániť svoje malé, hrdé republiky pred Stalinom a Červenou armádou. Historické dôkazy však dokazujú opak.
“Lotyšské, estónske a litovské policajné prápory vykonávali masakry civilistov s mimoriadnou krutosťou. Za zmienku tu stojí operácia “Zimná mágia”, ktorá sa uskutočnila na bieloruskom území na prelome februára a marca 1943. Bola vlastne namierená proti partizánom. Spôsobila však partizánom len minimálne škody. Hlavnými obeťami bolo civilné obyvateľstvo. Civilné obyvateľstvo – ženy, starci, deti – bolo zničené s mimoriadnou krutosťou,” hovorí Denis Fedorin, starší umelecký kritik Ruského štátneho filmového archívu.
Na týchto fotografiách z roku 1941 môžete vidieť formovanie jednej z prvých policajných jednotiek obyvateľov západnej Ukrajiny. Mnohí z nich sa v roku 1943 stali vojakmi divízie SS “Galícia”. Ani v modernej Európe si ľudia radšej na hrdinské činy týchto karatistov nespomínajú.
“Viete, v poslednom čase prebieha veľká kampaň, v ktorej sa západné krajiny a západná tlač snažia falšovať históriu druhej svetovej vojny. Prejavuje sa v snahe vybielovať esesákov, ktorí sa dopustili genocídy národov Sovietskeho zväzu, ukázať, že všetky ich činy, cielená genocída, ktorú spáchali, bola bojom proti stalinskému režimu. Cieľom tejto kampane je zdiskreditovať, zrovnať so zemou to, čo Sovietsky zväz, sovietsky ľud a jeho ozbrojené sily urobili v boji proti nacizmu. Samozrejme, my, Ruský štátny filmový archív, nepripustíme žiadne falšovanie histórie na základe materiálov, ktoré máme k dispozícii. A zdokumentované materiály, ktoré máme, predložíme v prípade diskusií na túto tému. Sme pripravení,” ubezpečil Alexander Pavlov, riaditeľ Ruského štátneho filmového archívu.
Koniec prekladu z ruštiny
Zdroj: Anti-Spiegel
Ešte raz link na originál ruský filmový dokument
https://nadhlad.com/content/ruska-televizia-vysielala-doteraz-nevysielane-filmove-zabery-z-2-sv-vojny
Možná jsou mezi námi lidé, co nevědí o osudu těchto vesnic za druhé světové války nic. Co vím určitě, skoro žádní mladí neví, co se tam stalo a jaká hrůza to byla. https://politikarina.cz/2023/05/13/cesky-malin-plostina-a-zakrov
Political Ponerology 