Design a site like this with WordPress.com
Začíname

Čo týždeň dal – 4. 2. 2019

2019: Radio +

Farskú napadol Róm – Smrť obchádza Karolínu Farskú

V Nedeľu 3. Februára 2019 sme hovorili: * Prezidentské voľby 2019 * Martin Daňo – kandidát na Prezidenta SR * Karolína Farská, Juraj Šeliga * Za slušné Slovensko * Zuzana Petková a vymazaná redakcia GINN Martinovi Daňovi dali podpis títo poslanci NRSR: * Boris Kollár * Peter Pčolinský * Peter Marček * Alena Bašistová * Ľudovít Goga * Martina Šimkovičová * Rastislav Holúbek * Dušan Čaplovič * Juraj Kolesár * Eduard Adamčík * Ján Podmanický * Maroš Kondrót * Petra Krištúfková * Zuzana Šebová * Peter Pamula * Peter Štarchoň

Eurofondy: Nástroj cukru a biča

Je zle ukrývaným verejným tajomstvom, že krajiny východnej a strednej Európy sú v rámci EÚ čistými platcami, keď sa im v podobe eurofondov vracia iba zlomok z toho, čo inými kanálmi Západu zaplatia. Eurofondy sú však aj nástrojom riadenia: metódou cukru a biča Brusel nedemokraticky ovplyvňuje dianie v jednotlivých krajinách
Mnohí významní ekonómovia upozorňujú, že eurofondy vracajú do krajín východnej a strednej Európy iba menšiu časť toho, čo z nich každoročne odteká v podobe zisku západným majiteľom veľkej časti ich ekonomík a ďalšími kanálmi. Čo o tom hovorí napríklad slávny francúzsky ekonóm Thomas Piketty, nájdete TU.
Navyše, namiesto toho, aby krajiny týmito peniazmi disponovali podľa vlastného uváženia a vynakladali ich na potrebné veci, sú šikanované byrokraciou a časovými limitmi, v dôsledku čoho sa stáva aj to, že o peniaze prídu alebo ich musia v časovej núdzi minúť neúčelne, prípadne vyslovene nezmyselne.
O “dokonalosti” tohto socialistického spôsobu financovania, alebo skôr nivočenia a korumpovania ekonomík jednotlivých členských krajín už hovorili mnohí. Najnovšie môžeme fungovanie tohto korupčného nástroja diaľkového riadenia sledovať v praxi na kauze Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK). Keďže v minulom volebnom období tu bol županom Marian Kotleba, kraj eurofondy nedostal. Zato teraz, keď je tam ten správny župan, eurofondy budú.
“Spôsob, akým bývalý predseda BBSK Marian Kotleba fungoval na čele župy, zapríčinil, že kraj nemohol čerpať eurofondy. Považujem to z hľadiska sociálneho, ekonomického a celkovo regionálneho rozvoja za fatálne zlyhanie,” uviedol vicepremiér pre investície a informatizáciu Richard Raši. Teraz sa však už občania umúdrili, volili ako treba, a preto už nebudú trestaní za svoju voľbu. Naopak, dostanú eurofondovú odmenu.
Pred niekoľkými dňami totiž prišiel list od Európskej komisie, v ktorom táto navrhuje rozšíriť u nás iniciatívu tzv. catching-up regiónov, teda tzv. dobiehajúcich regiónov. “Ide o iniciatívu Európskej komisie, ktorá je dôležitým nástrojom na podporu a pomoc členským štátom v naštartovaní rastu, ekonomického a sociálneho rozvoja”, povedal Raši vo štvrtok a informoval, že jeho úrad podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu navrhol rozšíriť zoznam takýchto regiónov o Banskobystrický samosprávny kraj.
“V úzkej spolupráci s Európskou komisiou a Svetovou bankou budú v ďalšom kroku na úrovni samosprávneho kraja zadefinované kľúčové projekty, ktoré pomôžu naštartovať ekonomický a sociálny rast či rozvíjať odborné kapacity. V roku 2020, po dôkladnej analýze, budú k dispozícii konkrétne zmysluplné projekty určené na možné financovanie z rôznych zdrojov – eurofondov, centrálne riadených programov Európskej komisie a štátneho rozpočtu,” informoval Raši. Zabudol však dodať, že to všetko bude samozrejme iba v prípade, že občania zase nezačnú blbnúť a nezvolia si za svojich volených zástupcov niekoho, kto sa nebude páčiť panstvu v Bruseli alebo Bratislave.
A mimochodom, presne rovnako to funguje aj inde vo svete, len sa to nevolá eurofondy, ale má to rôzne iné mená: napríklad v prípade nevhodného prezidenta Venezuely je to embargo na životne dôležité produkty, ktoré sa zmení pri dosadení poslušnejšieho služobníka na humanitárnu pomoc, čiže dodávku tých istých životne dôležitých produktov. Alebo sa v podobných súvislostiach v minulosti zvykol používať ešte iný, tradičnejší názov: judášskych tridsať strieborných…

EURODOTÁCIE – ROZCHODNÍK

“Odkiaľ sa berú eurodotácie” a “Je to nenávratná pôžička?”

Venezuela

Neviem či sa táto správa dostala do všetkých médií, ale vraj sa jedna krajina mieša do politických záležitosti druhej krajiny. Žiaľ bohu sa nejedná o Ruské boty alebo falošné účty na Twitteri ktoré ovplyvňujú voľby v USA, v krajine v ktorej demokratická väčšina si zvolila ženu za prezidentku. Nie. Reč je o Venezuele a tento krát sa USA zas raz ocitla v pozícii liberujúcej veľmoci. Keby demokracia bola olympijský šport, tak by USA obsadzovali prvú, druhú aj tretiu pozíciu, pravidelne ako tikot švajčiarských hodiniek. Nezaoberajme sa však vtipmi a poďme k podstate článku.
Podlá najnovších sprav, USA neuznáva demokraticky zvoleného prezidenta Madura, ktorý získal minulý rok 67,8 % hlasov. To je omnoho viac ako získal Trump, Mayova alebo Macron, a o presne 67,8% viac ako získal Guaido, nový Venezuelský prezident podľa Trumpa. Neuznanie prezidenta je jedna vec, nedovoliť štátu vziať si späť 550 miliónov dolárov v zlate z Banky Anglicka, je však druhá. Ekonomické sankcie voči štátu ktorý zažíva nedostatok potravy, infláciu a nárast kriminality je už trošku nehumánne, aj keď treba brať do úvahy, že žijeme vo svete v ktorom Saudská Arábia môže predsedať ľudskoprávnej rade UN, takže humánnosť je asi koncept ktorý je ohybný ako vrcholový gymnasta. Každopádne je toto konflikt, ktorý sa radí medzi ďalšie nútené zmeny režimu, a pri tejto príležitosti si myslím že by sme si mali nejaké tie základne fakty pripomenúť.
Čísla neklamú
Myslím si že mnoho z vás sa už stráca v počtoch “demokratických” prevratov a pokusov o prevraty, a preto by som rad, ako vášnivý štatistik, predložil jasné čísla ktoré pochádzajú zo samého “epicentra demokracie”, presnejšie z Congressional Center for Research. Z tohto 47 stranového zoznamu použitia amerického vojska mimo americkú pôdu, sa dajú vyčítať nasledovne čísla:
  • Celkový počet operácii amerických vojsk od roku 1800 = 441
  • Počet operácií za obdobie 2000-2018 = 156
Najzaujímavejšie sú štatistiky keď si rozdelíme históriu vojenských zásahov na 50 ročne bloky. Zistíme, že zatiaľ čo v rokoch 1800-1849 bolo takýchto zásahov “iba” 39, každým 50-ročím tieto čísla rástli na 60, 70 a 116. Čo je však úplne dych berúce je fakt, že za ostatných 18 rokov toho Američania stihli viac než dosť a majú na konte krásne číslo 156. Tomuto sa hovorí exponenciálny rast milý čitatelia, no nádhera.
Štatistika po druhé za 50
Ak vás nezaujíma história, tak sa možno pýtate načo by preboha USA chcelo ovplyvniť udalosti vo Venezuele, krajine ktorá je chudobná, teraz už aj na Latinskoamerické pomery. Odpoveď je jednoduchá. Presnejšie sa skrýva v tabuľke krajín s najväčšími ropnými rezervami na svete. V top 5 nájdete známe tvare v podobe Iraku a Iránu, krajiny v ktorej Američania boli a sú aktívny dodnes, ale prvú priečku jasne obhajuje Venezuela. Tá ma presnejšie toľko ropy koľko Irak a Irán dokopy. Zhodou okolností je ropa považovaná za najlepšie platidlo za kvalitnú, dovozovú demokraciu z dielne USA.
Suverenita nadovšetko
Do fungovania cudzieho štátu sa ťažko vidí, a preto nemienim obhajovať politiku Madura, ktorý z veľkej časti len kopíruje politiku svojho predchodcu a učiteľa, Cháveza. Čo však viem, a čo každý laik vie spozorovať je fakt, že dosadenie nezvoleného pešiaka namiesto demokratického prezidenta sa nenazýva demokracia, ale diktatúra. Na podobné “huncútstva” sme si už zo strany našich amerických partnerov zvykli, ale stále zarážajúci je lokajsky postoj Európskych štátov ktoré tieto choré dobrodružstvá podporujú. Dokedy bude EU brániť záujmy USA netušíme, a zostáva nám len dúfať, že nie sme ďalší strategický ciel na dovoz demokracie, lebo ak áno, tak by som radšej bral tých botov na Twitteri z Ruska.
Pre záujemcov pripájam originál .pdf z ktorého štatistiky pochádzajú.
V Latinskej Amerike sa začiatok roku 2019 nesie v znamení novej politickej ofenzívy USA a jej spojencov voči Venezuele. Snaha o zvrhnutie venezuelského prezidenta je síce typická pre politiku USA od začiatku 21. storočia, tentokrát je však oveľa nebezpečnejšia, pretože USA si našli veľmi odhodlaného spojenca v osobe nového brazílskeho prezidenta J. Bolsonara, ktorý sa ešte počas prezidentských volieb v Brazílii 2018 Caracasu otvorene vyhrážal. Nuž a práve pomoc Brazílie sa môže pri snahe o zmenu držiteľov moci vo Venezuele ukázať ako rozhodujúca, keďže Brazília je najväčšia a najsilnejšia krajina Latinskej Ameriky.
V nasledujúcom tete sa budem venovať týmto témam:

Kolaps Liberalizmu – „Liberálne Elita“ ničí zemeguľu

Doteraz mi nenapadlo preložiť filozoficko-politický traktát, ale tento sa mi javí ako výnimočný – aktuálny a zrozumiteľný. Autorom článku je pán Jonathan Cook a bol publikovaný v Global Research.
Skupina 30 uznávaných intelektuálov, spisovateľov a historikov publikovala manifest lamentujúci nad bezprostredne hroziacim kolapsom Európy a jej údajne Osvieteneckými hodnotami liberalizmu a racionalizmu. Idea Európy, varujú, “sa rozpadá pred našimi očami”, ako sa Británia pripravuje na Brexit a “populistické a nacionalistické” strany vyzerajú prichystané na rozsiahle prírastky vo voľbách na celom kontinente.
Tento short manifesto bol publikovaný v Európskych domácich časopisoch a novinách liberálnej elity ako napríklad the Guardian.
“Teraz musíme bojovať za ideu Európy, alebo zahynúť pod vlnami populizmu,” píše sa v ich dokumente.
Zlyhanie by znamenalo “roztrpčenie, nenávisť, a ich pohrebný sprievod smutného utrpenia nás obkľúči a potopí.”
Ak sa tendencia nedá presmerovať, voľby cez celú Európsku Úniu budú “najkatastrofálnejšie aké sme kedy poznali: víťazstvo pre ničiteľov; hanba pre tých ktorí stále veria na dedičstvo ľudí ako Erasmus, Dante, Goethe, a Comenius; pohŕdanie pre inteligenciu a kultúru; výbuchy xenofóbie a antisemitizmu; katastrofa”.
Manifest bol napísaný pánom menom Bernard-Henri Levy, Francúzsky filozof a oddaný prívrženec Alexisa de Tocqueville, teoretika klasického liberalizmu. Medzi jeho signatármi sú novelisti Ian McEwan, Milan Kundera a Salman Rushdie, historik Simon Shama, a nositelia Nobelovej ceny Svetlana Alexievitch, Herta Müller, Orhan Pamuk a Elfriede Jelinek.
Hoci nemenovaní, ich Európski politickí hrdinovia sa zdajú byť Emmanuel Macron z Francúzska, v súčasnosti sa pokúšajúci rozdrviť všeobecné anti-úsporné protesty Žltých Viest, a Nemecká kancelárka Angela Merkel, stojaca na barikáde za liberálnu elitu proti oživeniu nacionalistickej pravice v Nemecku.
Nevšímajme si pre tento prípad zvláštnu iróniu, že niekoľkí zo signatárov manifestu – v neposlednom rade sám Henri-Levy – majú známe nadšenie pre Izrael, štát ktorý vždy odmietal univerzálne princípy zjavne zahrnuté v liberálnej ideológii a ktorý sa namiesto toho stotožňuje s typom etnického nacionalizmu ktorý skoro roztrhal Európu na kusy v dvoch svetových vojnách v minulom storočí.
Namiesto toho sa sústreďme na ich tvrdenie, že “populizmus a nacionalizmus” sú tesne pred zavraždením liberálno-demokratickej tradície Európy a presne tých hodnôt, ktoré sú najdrahšie tejto distingvovanej skupine. Dá sa predpokladať, že dúfajú, že tento ich manifest poslúži ako budíček pred tým, ako sa veci nenávratne obrátia k horšiemu.
Kolaps Liberalizmu
V jednom zmysle je ich diagnóza správna: Európa a liberálna tradícia sa rozpadajú vo švíkoch. Lenže nie preto, ako oni silne naznačujú, že Európski politici servilne podliezajú najnižším inštinktom tupého davu – teda obyčajných ľudí, v ktorých oni tak málo veria. Skôr je to tým, že dlhý experiment s liberalizmom nakoniec dokončil svoju cestu. Liberalizmus očividne zlyhal – a zlyhal katastroficky.
Títo intelektuáli stoja, rovnako ako my ostatní, nad priepasťou, do ktorej čo nevidieť skočíme, alebo padneme. Ale priepasť sa neotvorila preto, ako oni predpokladajú, že liberalizmus je odmietaný. Skôr, priepasť je nevyhnutným výsledkom dlhodobej podpory tejto scvrkajúcej sa elity – v rozpore s akoukoľvek racionálnou evidenciou – liberalizmu ako riešenia našej súčasnej ťažkej situácie. Je to v neustálej transformácii hlboko závadnej ideológii na náboženstvo. Je to uctievanie hodnotového systému tvrdo idúceho k nášmu zničeniu.
Liberalizmus, ako väčšina ideológií, má svoju pozitívnu stranu. Jeho rešpekt pre jednotlivca a jeho slobody, jeho záujem v pestovaní ľudskej tvorivosti, a jeho podpora univerzálnych hodnôt a ľudských práv pred kmeňovými väzbami mával nejaké pozitívne výsledky.
Ale liberálna ideológia bola veľmi účinná v skrývaní svojej opačnej (tmavej) strany – alebo presnejšie, v schopnosti presvedčiť nás, že tá opačná tmavá strana je dôsledkom opustenia liberalizmu a nie je vlastnou súčasťou politického projektu liberálov.
Strata tradičných sociálnych väzieb – kmeňových, sektárskych, geografických – urobila ľudí dnes osamelejších a izolovanejších ako to bolo v ktorejkoľvek predošlej ľudskej spoločnosti. Môžeme rozprávať o univerzálnych hodnotách, ale v naších atomizovaných komunitách sa cítime zmietaní, opustení a nahnevaní.
Humanitárne lúpeže zdrojov
Liberálmi vyhlasovaná starosť o blahobyt iných, a ich práva, poskytol v skutočnosti cynické krytie pre sériu stále viac jasných lúpeží zdrojov. Model humanitárneho poverenia liberalizmu akoby oprávňoval naše elity zanechať brázdu masakru a trosiek v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii a čoskoro, zdá sa, vo Venezuele. V našej láskavosti sme zabili a potom ukradli dedičstvo našej obete.
Neobmedzená individuálna tvorivosť možno priniesla nejaké veľké – možno fetišizované – umelecké diela, ako aj rýchly mechanický a technologický rozvoj. Ale tiež posmeľovala bezhraničnú súťaživosť v každej sfére života, bez ohľadu či bola prospešná pre ľudstvo alebo nie, a bez ohľadu na mrhanie zdrojmi.
A to najhoršie, pustila z reťaze celkom doslovne preteky v zbrojení, také ktoré – kvôli zmesi našej neobmedzenej kreativity, našej bezbožnosti, a ekonomickej logiky vojensko-priemyselného komplexu – kulminovala vo vyvinutí nukleárnych zbraní. Vynašli sme teraz najkompletnejšie a najstrašnejšie predstaviteľné spôsoby ako jeden druhého zabiť. Môžeme spáchať genocídu na globálnej úrovni.
Medzitým absolútna prioritizácia indivídua posvätila patologické sústredenie na seba, sebectvo ktoré pripravilo úrodnú pôdu nielen pre kapitalizmus, materializmus a konzumerizmus, ale pre ich zlúčenie do turbo-neoliberalizmu. To oprávnilo maličkú elitu k nahromadeniu, a schovávaniu väčšiny bohatstva planéty mimo dosahu zvyšku ľudstva.
Najhoršie z toho je, že naša prebujnelá kreativita, naša sebastrednosť a naša súťaživosť náš oslepili vo vnímaní všetkého menšieho alebo väčšieho ako sme my sami. Chýba nám citové a duchovné spojenie s našou planétou, s inými zvieratami, s nasledujúcimi generáciami, k chaotickej harmónii nášho vesmíru. To čo nerozumieme alebo neovládame, ignorujeme alebo zosmiešňujeme.
A tak nás liberálny popud doniesol na pokraj zničenia nášho druhu a možno všetkého života na našej planéte. Naša hnacia sila k sústredeniu sa na aktíva, zhromažďovať zdroje pre osobné zisky, rabovať bohatstvo prírody bez ohľadu na dôsledky, je taká prevládajúca, taká nutkavá, že planéta bude musieť nájsť spôsob ako nájsť novú rovnováhu. A ak budeme pokračovať, tá nová rovnováha – ktorú voláme krívajúcim názvom “klimatická zmena” – bude nevyhnutne znamenať, že budeme odstránení z planéty.
Najhlbší kulminačný bod nebezpečnej arogancie
Môžete vierohodne argumentovať, že ľudstvo bolo na tejto samovražednej trase už nejaký čas. Súťaženie, kreativita, sebeckosť, sú nakoniec staršie ako liberalizmus. Ale liberalizmus odstránil posledné zábrany, rozdrvil akýkoľvek protichodný sentiment ako iracionálny, ako necivilizovaný, ako primitívny.
Liberalizmus nie je príčinou nášho problému. Je spodným kulminačným bodom nebezpečnej arogancie ktorej sme sa my ako druh dopúšťali príliš dlho, kde to čo je dobré pre jednotlivca triumfuje nad akýmkoľvek kolektívnym dobrom, definovaným v najširšom možnom zmysle.
Liberál uctieva svoje malú čiastkovú oblasť vedomostí a expertízy, obchádzajúc dávne a budúce múdrosti, tie vychádzajúce z prirodzených cyklov, obdobia, a zázrak neopísateľného a nepoznateľného. Neochabujúce a výlučné sústredenie liberála je na “progres”, rast, zhromažďovanie.
Zachrániť nás môže len radikálna zmena. Nie vŕtanie sa v tom, nie reforma, ale nejaká celkom nová vízia, ktorá odstráni indivíduum a jeho osobné uspokojenie z centra našej spoločenskej organizácie.
Toto je nemožný spôsob uvažovania pre elity, ktoré myslia, že viac liberalizmu, nie menej, je riešenie. Každý čo sa odchýli od ich vnímania, každý čo by chcel byť viac ako len technokrat ktorý koriguje menšie chyby v status quo, je označený za nebezpečenstvo. Napriek skromnosti ich návrhov, Jeremy Corbyn v Británii a Bernie Sanders v USA boli preklínaní médiami, politickou a intelektuálnou elitou, ktorá tvrdo investovala do slepého pokračovania po ceste k sebazničeniu.
Status-quo roztlieskavači
Výsledkom je, že teraz máme tri jasné politické trendy.
Prvý predstavujú roztlieskavači súčasného stavu, ako Európski autori najnovšieho – posledného? – manifestu. S každým prejavom dokazujú akými bezvýznamnými sa stali, akí neschopní sú poskytnúť odpoveď na otázku kam musíme najbližšie smerovať. Neoblomne odmietajú ako nazrieť dovnútra, aby zistili kde liberalizmus chybne odbočil, tak aj pozrieť von, aby zistili ako by sme sa z toho mohli dostať.
Nezodpovedne, títo strážcovia statusu quo zliepajú dokopy druhý a tretí trend v márnej nádeji že si zachovajú svoje držadlo moci. Obidva trendy sú posmešne nazývané “populizmus”, ako politika závisti, politika davu. Tieto dva fundamentálne odsudzované alternatívne trendy sa považujú za nerozlíšiteľné.
Toto nezachráni liberalizmus, ale bude pomáhať pri presadzovaní tej oveľa horšej z tých dvoch alternatív.
Tí medzi elitami, ktorí pochopili že liberalizmus je už za zenitom, používajú starú ideológiu uchmatni-čo-môžeš typu kapitalizmu, pričom zároveň odrážajú pozornosť od svojej chamtivosti a od udržovania svojich privilégií zasievaním sporov a obviňovaním z temných hrozieb.
Kritika liberálnej elity zo strany etnických nacionalistov znie presvedčivo, pretože má základ v pravdách o zlyhaní liberalizmu. Ale ako kritici sú nebezpeční. Nemajú žiadne riešenia okrem ich vlastných osobných postupov v rámci existujúceho, zlyhávajúceho, samo-sabotujúceho sa systému.
Noví diktátori-autoritári sa vracajú k starým osvedčeným modelom xenofóbneho nacionalizmu, obetujúc iných aby podporili svoju moc. Odhadzujú ostentatívne svedomie zachraňujúce senzitivity liberálov, aby mohli pokračovať v drancovaní v omamnej bezstarostnosti. Ak sa loď potápa, budú sa v bufete napchávať, až kým voda nedosiahne plafón jedálne.
Kde by mohla byť nádej
Tretí trend je jediné miesto kde môže spočívať nádej. Tento trend – ktorý som predtým pripísal skupine ktorú nazývam “odporcovia” (“dissenters”) – rozumie, že je potrebné radikálne nové myslenie. Ale keďže táto skupina je v súčasnosti aktívne drvená starou liberálnou elitou aj novými autoritármi, má málo politického a verejného priestoru na skúmanie svojich ideí, experimentovať, spolupracovať, čo urgentne potrebuje.
Spoločenské médiá poskytujú potenciálne nevyhnutnú platformu na naštartovanie kritiky starého, zlyhaného systému, vzbudiť vedomie o tom čo zlyhalo, premyslieť a zdieľať nové myšlienky, a mobilizovať. Ale liberáli a autoritári toto rozumejú ako nebezpečenstvo pre svoje vlastné privilégiá. Pod prisladenou hystériou o “fake news”, pracujú rýchle aby vyfúkli dokonca aj tento malý priestor.
Máme tak málo času, ale aj tak stará garda chce zablokovať každú možnú cestu k záchrane – dokonca ako sa moria naplnené plastom začínajú dvíhať, ako populácie hmyzu miznú po zemeguli, a ako sa planéta chystá nás vykašľať ako nejaký infekčný hlien.
Nesmieme sa dať oklamať týmito pozérmi, manifesty vypúšťajúcimi liberálmi: filozofi, historici a spisovatelia – krídlo public relations – našej samovražednej súčasnosti (suicidal status quo). Nevarovali nás o šelme ktorá leží v kolíske medzi nami. Neboli schopní vidieť vznášajúce sa nebezpečenstvo, a ich narcizmus ich naďalej zaslepuje.
Nepotrebujeme už strážcov starého, tých čo nás držali za ruky, ktorí nám svietili na cestu čo viedla na pokraj nášho vlastného vyhynutia. Musíme ich odhodiť, nepočúvať ich spev sirén.
Sú tu slabé hlasy prebíjajúce sa aby ich bolo počuť nad revom umierajúcich liberálnych elít a trumpetami nových autoritárov. Treba ich počúvať, pomôcť im zdieľať a spolupracovať, ponúknuť nám ich vízie odlišného sveta. Takého, kde jednotlivec už nie je kráľom. Kde sa naučíme trochu skromnosti a pokory – a ako milovať v našom nekonečne malom kúte vesmíru.

EÚ pritvrdzuje – vytvára medzinárodnú skupinu cenzorov

Európska únia sa chystá ešte pritvrdiť a zintenzívniť svoj boj proti dezinformáciám, rozumej alternatívnym informáciám a informáciám z iných ako západných zdrojov. Jedným z opatrení je aj vytvorenie medzinárodnej skupiny, ktorá bude v rámci EÚ overovať “fakty”, čo možno prirovnať k malému ministerstvu pravdy EÚ Ilustračné foto Ako uvádza najnovšia správa EK s názvom Boj proti dezinformáciám na internete, ktorá je súčasťou Akčného plánu EÚ proti dezinformáciám, “dezinformácie nahlodávajú dôveru v inštitúcie a v digitálne i tradičné médiá a poškodzujú naše demokratické zriadenie, pretože znižujú schopnosť občanov rozhodovať sa na základe pravdivých informácií. Dezinformácie tiež často podporujú radikálne a extrémistické názory a činnosti.” A celý Akčný plán EÚ6 proti dezinformáciám stojí na 4 hlavných pilieroch – zlepšiť schopnosť svojich orgánov dezinformácie odhaľovať, zladiť reakcie členských štátov EU na dezinformácie, motivovať súkromný sektor v jeho boji proti dezinformáciám a zvyšovať povedomie spoločnosti o povahe dezinformácií. Eurokomisia dala okrem toho internetovým gigantom ako Google, Facebook, Microsoft, Mozilla, Twitter atď podpísať kódex pravidiel boja proti dezinformáciám, na základe ktorého sa majú vysporadúvať s dezinformáciami a predostierať EU pravidelnú správu o týchto činnostiach. A všetko toto sa začína pritvrdzovať práve s blížiacimi sa voľbami do Európskeho parlamentu, čo byrokrati ani nijako neskrývajú. A tak môžeme s kľudom povedať, že eurobyrokrati nás takouto cenzúrou a zásahmi do slobody šírenia informácií a názorov dostávajú nielen do novodobej totality, ale s plným nasadením sami pracujú na ovplyvňovaní eurovolieb vo svoj prospech. A v utorok sa to opäť potvrdilo, keď úrady EU opäť varovali popredné technologické spoločnosti vrátane Facebooku, Google a Twitteru, že potrebujú pred nadchádzajúcimi voľbami do Europarlamentu viac bojovať proti “dezinformáciám” a ak v tomto boji nezvýšia svoje tempo, môžu zo strany EU čeliť reguláciám. Kto tu teda ovplyvňuje voľby do Europarlamentu – nejaká vymyslená “ruská propaganda” a “dezinformácie”, či eurohujeri snažiaci sa za každú cenu zachrániť si súčasnú podobu EU? No nejaká cenzúra už krachujúcu EU a jej od reality odtrhnutých byrokratov a eurohujerov aj tak nezachráni, pretože nič choré neprežije večne. A podobne ako ďalšie ríše a nadnárodné spolky, padne nakoniec aj tento. Svedčí o tom stále viac indícií. V úpadku je totiž takmer každá oblasť EU – od ekonomickej, cez politickú až po morálnu…
Facebook porušuje svoje vlastné pravidla.
Pred pár dňami prebehla tlačou správa o velkom zásahu proti ruskej propagande. Facebook oznámil, že zmazal niekolko sto rôznych profilov, stránok, ktoré boli falošné a mali byt napojené na ruskú stranu. Keď sa pozrieme na pravidla FB, zistíme, že administrátori stránky, mali na niečo také právo. Napísal som tie, ktoré sú postačujúce na to, aby mohli zmazat akýkolvek “fake” profil.
Facebook je komunita, kde všichni vystupují pod jménem, které používají v běžném životě. Je to proto, abyste vždy věděli, s kým jste v kontaktu.
Vaše jméno nesmí obsahovat:
  • Slova nebo fráze místo jména
  • Urážlivá nebo vyzývavá slova jakéhokoli druhu
Dále je třeba mít na paměti:
  • Profily jsou určené jen pro osobní použití. Pro firmu, organizaci nebo nápad si můžete vytvořit stránku.
  • Je zakázáno vydávat se za někoho nebo něco jiného.
Keď sa pozriete na vyznačené, tak jen môžeme iba konštatovať, že administrátori Facebooku si robili svoju prácu.
Avšak je tu jedno velké ALE.
Celá táto akcia bola jednostranná.
Stačí si prebehnút niektoré diskúsie na akýchkoľvek webových stránkach, kde sa diskutuje pomocou FB. Nájdete množstvo falošných profilov, stránok, ktoré zverejňujú falošné informácie, hoaxy a urážlivo reagujú na iné názory. Keďže podla vyšše uvedených pravidiel FB tieto profily nemajú na stránkach FB, čo robiť, máte možnost ich nahlásit.
Ale keď to spravíte, zistíte istú vec. Jeden druh týchto “fake” profilov nahlásiť nejde. Pri porovnání o aké profily ide, nájdete jedno spoločné. Tieto profily obhajujú USA, NATO a EU, všetky ich reakcie sú urážlivé, používajú neoverené informácie, ale iba smerom k Číne, Rusku a krajinám, ktoré si dovolia nesúhlasit s politikou USA.
A tieto profily nik z pracovníkov FB nemaže, u týchto profilov a stránok majú ľudia z Facebooku nie prižmúrené oči, ale zavreté a pre istotu ešte hlavu otočia na druhú stranu.
Facebook už nie je iba komunitný portál, kde si ľudia môžu vymenovat svoje názory, zdielat informácie bez obáv perzekúcií atd., Facebook sa už otvorene stal nástrojom a prisluhovačom amerckej propagandy
Či sa tak stalo pod nátlakom orgánov štátnej moci v USA a západnej Europy, alebo je to vlastná iniciatíva Facebooku, to už by bolo na inú debatu.