Design a site like this with WordPress.com
Začíname

Ako Čecháčik Slováčika obabral (delenie spoločného majetku)

Dvadsať rokov po rozdelení Československa sa bývalý námestník ministra obrany J. Pospíšil na obrazovke televízie chválil, ako v prospech Čechov obabral Slovákov, keď poslal ministra I. Andrejčáka na týždňový ekologický seminár do Nórska, aby potom mohol vo federálnej vláde namiesto neho Pospíšil hlasovať a pozmeniť pôvodný návrh ministerstva na delenie majetku v armáde v prospech Česka. Nebol to zďaleka jediný prípad, keď sa slovenská reprezentácia nechala pri delení majetku federácie dobehnúť. Spomínam si, ako po uzatvorení jednej čiastkovej dohody o delení na bratislavskom Bôriku v roku 1993 niekedy po polnoci pri prípitku štátny tajomník ministerstva financií SR Jozef Magula poznamenal na adresu českej strany, že namiesto šampanského by už konečne mohli priniesť na Slovensko aj tie podklady o majetku, ktorých sa slovenská strana nevie domôcť a nevie, z čoho vychádzať, keďže podklady zostali v Prahe. Slovensko bez devízových rezerv Najvýraznejšie sa to ukázalo pri delení devízových rezerv. Slovensko muselo po rozdelení štátu urýchlene predať tabakový priemysel, aby vôbec malo nejaké devízové rezervy, zatiaľ čo Česko zrazu pohodlne hospodárilo s devízami, ktoré ešte pred mesiacom nejestvovali, na delenie neboli k dispozícii. Navyše, koncom roka 1992 presadilo Česko v Medzinárodnom menovom fonde, že kvótu ČSFR rozdelí nie v pomere 2 : 1 ako vyplývalo z federálneho zákona o delení majetku a ako si dohodli predtým aj český a slovenský minister financií, ale v pomere 2,29 : 1 v prospech Česka. Vzápätí MMF ponúkal Česku poskytnúť 30 percent kvóty ČR bez zvyčajných schvaľovacích procedúr. Zatiaľ na Slovensko chodili jeho úradníci overovať, preverovať, radiť, nariaďovať opatrenia… Za federácie, ba ešte aj po jej rozpade, slovenské podniky vyvážali cez monopolné podniky zahraničného obchodu, ktorých veľká väčšina sídlila v Prahe. Tie a české banky inkasovali devízy a na Slovensko posielali za ne koruny. Aj devízové platby v slovenských hoteloch, ktoré platili kartami zahraniční turisti, inkasovali vtedy české banky. Ďalej prišlo Slovensko o devízy tým, že za ne v druhom polroku 1992, keď už bolo rozhodnuté o delení federácie, česká strana narýchlo nakupovala lietadlá, počítače, spotrebný tovar. V polroku 1992 vykazovala federácia ešte prebytok zahraničného obchodu 870 miliónov dolárov, potom sa Čechom podarilo to, čo nebolo dovtedy vídané ani za celú federáciu: iba za december 1992 český dovoz trojnásobne prevýšil hodnoty z prvých mesiacov roka. Za rok 1992 potom zatiaľ čo SR dosiahla pasívnu bilanciu 2,1 miliardy korún, ČR vo federácii narástlo pasívum zahraničného obchodu na 23-24 miliárd korún (z prebytku 870 zostal za pol roka schodok 663miliónov dolárov). Zrazu nezostali devízy na delenie majetku. Česká strana ešte v roku 1993 zadržiavala platby, ktoré už Slovensku patrili za tranzit plynu i časť zisku Tranzitného plynovodu, ktorý patril Slovensku. Slovensko pritom súhlasilo, aby Česi platili za prepravu tisíc kubíkov plynu na sto kilometrov 1,3 dolára (a aby to hradili v korunách), hoci vo svete bolo bežných 1,7 dolára. Za federácie však Slovensko za prepravu plynu do Česka nedostávalo nič. Českí publicisti i politici radili Slovensku devalvovať menu, čím by za tranzit platili ešte menej. Vtedajší viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč upozornil, že ak sa časť plynovodu na Slovensku využije na prepravu plynu do ČR a západnej Európy, môže to priniesť platobnej bilancii SR 500 miliónov dolárov ročne a ak sa to pripočíta k jestvujúcim devízovým rezervám, Slovensko by nepotrebovalo menu devalvovať, ale mohlo by ju dokonca revalvovať, spevniť. No slovenskí vyjednávači sa pokúšali dohodnúť na poplatkoch za prepravu plynu do ČR iba “kdesi medzi nákladmi a svetovou cenou”. Ropovod a plynovod boli dlho predmetom majetkových sporov, nakoniec sa vyriešili na jednom z dvoch princípov predpokladanom v zákone o delení majetku: na územnom. Každej republike patrilo to, čo ležalo na jej území k dátumu rozdelenia. Inak mal platiť princíp 2 : 1. Keď české noviny začali bombardovať českú Komerční banku za neodvedený zisk za rok 1992, zrazu zmĺkli, len čo sa o tom na rokovaní o delení majetku zmienila aj slovenská strana. Zisk sa mal totiž ešte deliť podľa kľúča 2 : 1, napokon si ho nechali v ČR s tým, že zasa zisk VÚB môže zostať na Slovensku, čo bolo pre Slovensko značne nevýhodné. Krivé zrkadlá Už za socializmu sa začali spievať pesničky “kto na koho vo federácii dopláca” a posledná socialistická vláda Ladislava Adamca chcela už prerozdeľovanie zastaviť, či zmierniť. Slúži ku cti Václava Klausa ako českého premiéra i Ivana Kočárnika, jeho ministra financií, že takéto diskusie odmietali s tým, že v zanikajúcej ekonomike krivých zrkadiel, neekonomických cien a centrálneho plánovania sa nedá dospieť k nijakému záveru. Napriek tomu český odborník na česko-slovenský peňazovod Karel Kříž z Lidových novín vypočítal, koľko stámiliónov “českých” korún tieklo každú hodinu za federácie z Česka na Slovensko, z čoho si už uťahoval aj taký federalista, ako bol Milan Lasica. Na druhej strane Marián Tkáč ako námestník slovenského ministra financií niekedy v roku 1991 prezentoval analýzu v češtine, podľa ktorej dokonca Slovensko s hospodárstvom založenom na výrobe zbraní, polotovarov, železa a hliníka s umelo podvyživenými cenami doplácalo na Českú republiku, kde si inkasovali zisky aj z týchto polotovarov české finalizujúce podniky. Navyše aj zisk z výroby železa alebo hliníka vyrobených na Slovensku sa účtoval do federálneho alebo dokonca priamo českého rozpočtu, lebo slovenské podniky patrili do českých koncernov či výrobno-hospodárskych jednotiek, ktoré inkasovali výnosy z celého odvetvia, vrátane podnikov na Slovensku. Podobne to bolo s už spomínanými podnikmi zahraničného obchodu. V ekonomike krivých zrkadiel vznikla aj pohľadávka. ktorou celé roky česká strana doslova vydierala Slovensko a odmietala realizovať aj tie dohody, ktoré už dávno boli dohodnuté ako nesporné, napríklad tzv. slovenské zlato. Dohodu o ňom z roku 1993 sa podarilo realizovať až v roku 2000, po tom ako slovenský podpredseda Dzurindovej vlády Ivan Mikloš presvedčil českého podpredsedu Zemanovej vlády Pavla Mertlíka, že česká požiadavka na údajný dlh z delenia Štátnej banky česko-slovenskej (ŠBČS) 24 až 29 miliárd korún bola od začiatku neopodstatnená, neuznávala ho ani jedna slovenská vláda a najmä nemá oporu v zákone o delení federácie, takže ČR by ju ani pred nijakým súdom nevymohla. (S istým zjednodušením: česká centrálna banka chcela okrem podielu rozdeleného podľa zákona 2 : 1 ešte nejaké miliardy požičiavané komerčným bankám podľa pravidiel platných pred rozdelením federácie, ale vrátiť ich chcela iba za slovenské banky.) Po tom ako český i slovenský parlament v roku 2000 schválil dohodu premiérov Dzurindu a Zemana z 24. novembra 1999, naplnila sa aj dohoda z roku 1993 a zadržiavaných 4,1 tony slovenského zlata sa dostalo na Slovensko. Veľká nula Miluláš Dzurinda tak v roku 2000 fakticky realizoval aj neuskutočnenú dohodu premiérov Mečiara a Klausa z roku 1997 v Piešťanoch (ich slovenská i česká opozícia ju spochybnili a neumožnili realizovať) i vyhlásenie Vladimíra Mečiara z roku 1996, podľa ktorého už v roku 1993 navrhoval: ” Skončime to. Zlato príde na Slovensko a nula. Nedlhujeme vám nič.” Slovensko sa však za odpustenie fiktívnej českej pohľadávky vzdalo aj svojich reálnych požiadaviek. Malo ísť o úhradu slovenského podielu v českej Komerčnej banke aj nevyplatených dividend z českej Komerčnej banky za akcie, ktorých držiteľom bol slovenský Fond národného majetku. Slovensko sa vzdalo aj kompenzácie za majetok 65 federálnych podnikov, ktorý si presunul český FNM z federálneho na svoj účet. Podľa dohody českého a slovenského fondu z roku 1993 i z roku 1999, ktorú potom Dzurindova dohoda o veľkej nule anulovala, mal sa tento podiel predať a výnos z neho rozdeliť v pomere 2 : 1. Výnos sa odhadoval na 3,3 až 4 miliardy korún. Okrem podielu na federálnom majetku FNM sa Dzurindova vláda vzdala aj podielu na správe štátnych hmotných rezerv ČSFR, podielov na hnuteľnom majetku bývalých federálnych ústredných orgánov i tretinového podielu z delenia bývalej konsolidačnej banky ČSFR. Tieto slovenské nároky mali oporu v platných zákonoch o delení majetku federácie a česká strana ich vyčíslila na 7,5 miliardy českých korún. Išlo o miliardy, ktoré už v minulosti boli uznané ako nesporné slovenské pohľadávky, no Dzurindova vláda sa ich pri kreslení hrubej čiary za minulosťou delenia vzdala. Okrem toho ďalších 12,5 až 13 miliárd českých korún v prospech SR bolo otvorených v nedoriešených a českou stranu neuznaných nárokoch (na druhej strane Slovensko neuznalo český údajný nárok na 4,4 mld. Kč z vyúčtovania po výmene federálnej meny, ktorý sa neopieral o nijakú zmluvu.) Slovensko sa všetkých nárokov vzdalo za Dzurindovej vlády v prospech dobrých vzťahov so svojím susedom, v prospech zvýšenia kredibility štátu v očiach investorov. Česko sa na rozdelenie pripravilo vopred Dzurindova vláda vo svojom čase však uzavrela najlepšiu zmluvu, aká sa už uzavrieť dala. Nenesie vinu na tom, že Slovensko sa cítilo po rozdelení, povedané slovami Dzurindovho ministra Ľudovíta Černáka “ako manžel, ktorý si po rozvode zoberie špinavé ponožky a všetko ostatné nechá partnerovi”. Slovenská reprezentácia, ktorá bola pri rozdelení republiky i vláda Jána Čarnogurského pred ňou, podcenila fakt, že Česko sa na rozdelenie pripravovalo už v roku 1991, ako aj na rozdelenie meny po tom oveľa skôr ako Slovensko. Mečiarove vyhrážky, že môže Čechom zavrieť kohútik na ropovode či plynovode, Česko predišlo výstavbou plynovodu Ingolstadt, ktorú pripravilo a začalo ešte za federácie, hoci z hľadiska ČSFR nebol potrebný, lebo bol nevyužitý ropovod Adria a lacnejšie by bolo pripojenie sa na viedenský Schwechat, lenže obidva ústili na Slovensku. Česi vo svojom katastrofickom scenári dokonca počítali s tým, ako zabezpečiť dosť toaletného papiera, akoby harmanecké papierne po rozdelení ČSFR mali prestať fungovať a dovážať papier aj do ČR… Ešte pred rozdelením federácie tajne v Kanade tlačili české peniaze. Nielen Pospíšil sa chváli, ako pomohol obabrať Slovensko. Takých českých politikov, ktorí si teraz robia v ČR zásluhy za delenie v prospech ČR, je viacero a niektorí slovenskí publicisti – len preto, že nemali radi reprezentáciu Vladimíra Mečiara – im zato vyjadrujú rešpekt, tlieskajú so slovami, že sme síce boli okradnutí, ale tak to malo byť, tak nám treba, ba dokonca tvrdia, že aj tie slovenské orgány na ktoré nemalo Slovensko know-how, nevytvárala na Slovensku Mečiarova vláda, ale priamo Václav Klaus! Know-how a ukradnutá vlajka Práve know-how federálnych orgánov (keďže všetky boli v Prahe a iba sa premenili na české, kým Slovensko ich budovalo na zelenej lúke), bolo jednou z márnych slovenských požiadaviek na vyrovnanie z českej strany. Reálnejšou požiadavkou bola náhrada za používanie federálnej vlajky. Ústavný zákon o rozdelení federácie v novembri 1992 totiž ustanovil, že “Česká republika a Slovenská republika nesmú po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky používať štátne symboly Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,” V roku 1968, keď sa načas okrem federálnej vlajky začali používať aj národné, vytiahli Česi svoju červeno-bielu vlajku. Teraz však nespravili ani to, čo naznačil Václav Klaus, vraj neporušia ústavný zákon federácie, ak modrý (slovenský) klin bude mať trocha iné rozmery. Bezočivo ústavný zákon porušili a prisvojili si spoločnú vlajku. Malo to psychologické dôsledky v zahraničí, akoby vznikol nový štát, Slovenská republika a česká bola len pokračovaním, nástupníckym štátom po známom Československu. Napríklad slovenskí hokejisti museli bojovať od piky o svoje predchádzajúce zaradenia medzi najsilnejšie mužstvá sveta, kým českých tam zaradili hneď ako nástupcov federálneho mužstva. Hvezdoň Kočtúch vyčíslil hodnotu spoločnej vlajky na 50 miliárd korún, ktoré by nám mali Česi uhradiť. Na druhej strane Česi za ňu nijakú náhradu, nič nenavrhli, necenili si ju ani toľko, čo stojí textília, z ktorej je vlajka ušitá. Pritom vo viacerých sporoch o bývalé federálne značky pripustili aspoň úhradu na premaľovanie federálnych značiek na slovenské, alebo na zmenu firemných obálok. Samozrejme, hodnota značiek, ktoré boli spoločné, sa vyčísľuje inak, pričom hodnota štátnej vlajky ako symbol je na rozdiel od podnikových niekoľkonásobná. Jednoznačne treba priznať, že česká strana sa pripravila na rozdelenie federácie v predstihu a včas a na rozdelenie majetku tým dupľom. Pôvodný titulok autora Delenie majetku ČSFR uzavrela až Dzurindova vláda veľkou nulou

Hej, Slované

Něco na úvod
Tahle stránka je věnována melodii, kterou mám nastavenu jako vyzvánění na svém mobilním telefonu. To je samozřejmě ta nejméně důležitá informace týkající se dané písně, nicméně pokud se s ní někdo seznámil právě tímto způsobem, nechť se zde informuje, co je ona skladba zač.
Historie
Skladba “Hej, Slované” by se dala označit za hymnu všech slovanských národů. V dnešní době je skladba pod textem “Hej, Slované” hymnou Srbska a Černé Hory a ve své původní polské podobě též hymnou Polska.
Text “Hej, Slované” napsal na tradiční polský nápěv (tehdy s jinými slovy populární polskou revoluční píseň – viz níže) slovenský evangelický kněz Samuel Tomášik v roce 1834. (V témže roce byla mimochodem poprvé představena Fidlovačka J.K.Tyla se skladbou “Kde domov můj”). Na Všeslovanském sjezdu v Praze v roce 1848 byla skladba “Hej, Slované” prezentována a přijata jako hymna všech Slovanů.
Text pod původním názvem “Pieśń Legionów Polskich” (“Píseň polských legií”) napsal Józef Wybicki v Itálii v roce 1797. Věnoval ji veliteli polských legií bojujících za tehdy nesamostatné Polsko, Henryku Dombrovskému, odtud také dnešní oficiální název “Mazurek Dąbrowskiego” (“Mazurka Dombrovského”). Většina lidí si však skladbu zná podle jejího prvního verše “Jeszcze Polska nie zginęła” (“Ještě Polsko nezemřelo”). S tímto textem se skladba stala v roce 1926 národní hymnou Polské republiky. (Níže uvedený polský text je v současné podobě, původní verze je poněkud odlišná.)
V roce 1945 s textem “Hej, Slované” užívaným v příslušných jazykových verzích (tj. srbsky, chorvatsky, slovinsky a makedonsky) se píseň stala též hymnou socialistické Jugoslávie. Po rozpadu Jugoslávie zůstala skladba dodnes hymnou Srbska a Černé Hory, samozřejmě již pouze v srbské verzi. Pozor, hymnou samotného Srbska je píseň “Bože pravde” (Bože spravedlnosti).
S výjimkou polské verze, která obsahuje jiný původní text, jsou zde uvedeny příslušné jazykové verze písně “Hej, Slované“.
Česky

Hej, Slované

Hej Slované, ještě naše slovanská řeč žije,
pokud naše věrné srdce pro náš národ bije.
Žije, žije duch slovanský, bude žít na věky.
Hrom a peklo, marné vaše, proti nám jsou vzteky.

Jazyka dar svěřil nám Bůh, Bůh náš hromovládný.
Nesmí nám ho tedy vyrvat na tom světě žádný.
I nechať je tolik lidí, kolik čertů v světě.
Bůh je s námi, kdo proti nám, toho Perun smete.
I nechať se též nad námi, hrozná bouře vznese.
Skála puká, dub se láme. Země ať se třese !
My stojíme stále pevně, jako stěny hradné.
Černá zem pohltí toho, kdo odstoupí zrádně …

Srbsky
Хеј, Словени
Хеј, Словени, још сте живи
Реч наших дедова
Док за народ срце бије
Њихових синова
Живи, живи, дух словенски
Живећеш вековма
Залуд прети понор пакла
Залуд ватра грома
Нек се сада и над нама
Буром све разнесе
Стена пуца, дуб се лама
Земља нек се тресе
Ми стојимо постојано
Кано клисурине
Проклет био издајица
Своје домовине!
Hej, Sloveni

Hej, Sloveni, još ‘te živi
Reč naših dedova
Dok za narod srce bije
Njihovih sinova
Živi, živi, duh slovenski
Živećeš vekov’ma
Zalud preti ponor pakla
Zalud vatra groma
Nek se sada i nad nama
Burom sve raznese
Stena puca, dub se lama
Zemlja nek se trese
Mi stojimo postojano
Kano klisurine
Proklet bio izdajica
Svoje domovine!

Chorvatsky
Hej, Slaveni
Hej Slaveni, još ste živi
Riječ naših djedova
Dok za narod srce bije
Njihovih sinova
Živi, živi duh slavenski
živjet ćeš vjekov’ma
zalud prijeti ponor pakla
zalud vatra groma
Nek se sada i nad nama
Burom sve raznese
Stijena puca, dub se lama
zemlja nek se trese
Mi stojimo postojano
kano klisurine
proklet bio izdajica
svoje domovine.

Slovinsky
Hej, Slovani
Hej Slovani, naša reč
slovanska živo klije
dokler naše verno srce
za naš narod bije.
Živi, živi, duh slovanski,
bodi živ na veke,
grom in peklo, prazne vaše
proti nam so steke.
Naj tedaj nad nami
strašna burja se le znese,
skala poka, dob se lomi,
zemlja naj se strese.
Bratje, mi stojimo trdno
kakor zidi grada,
črna zemlja naj pogrezne
tega, kdor odpada.

Polsky
Jeszcze Polska nie zginęła
(Pieśń Legionów Polskich we Włoszech)
Jeszcze Polska nie zginęła,
Kiedy my żyjemy.
Co nam obca przemoc wzięła,
Szablą odbierzemy.

Marsz, marsz, Dąbrowski,
Z ziemi włoskiej do Polski,
Za twoim przewodem
Złączym się z narodem.

Przejdziem Wisłę, przejdziem Wartę,
Będziem Polakami,
Dał nam przykład Bonaparte,
Jak zwyciężać mamy.

Marsz, marsz, Dąbrowski…

Jak Czarniecki do Poznania
Po szwedzkim zaborze,
Dla ojczyzny ratowania
Wrócim się przez morze.

Marsz, marsz, Dąbrowski…

Już tam ojciec do swej Basi
Mówi zapłakany:
“Słuchaj jeno, pono nasi
Biją w tarabany.”

Marsz, marsz, Dąbrowski…

Kto ovplyvnil Palacha?

O Palacha som sa nikdy nezaujímala, pretože nepovažujem za niečo výnimočné podpáliť sa. Myslím si, že keby dopredu človek vedel, ake ukrutné bolesti ho čakajú a mohol si to dopredu vyskúšať, tak by sa neupálil a teda upáli sa len z nevedomosti. Napokon aj Palach odkazal pochodni číslo 2, aby to nerobil, keď to sám zažil.
K tejto téme ma voľakedy zaujala jedna scéna z knihy asi Židovská válka, kde na bojisku zomiera vysokopostavený muž vojak, ktorý žil pre tú vojnu a ambície vo vojne a keď je smrteľne ranený, hromží na všetkých na obidvoch stranách, že kvôli nim zomiera a nič z toho nestálo za to! Že ako rýchlo to zmenil, keď bol on smrteľne ranený, hoci predtým mu boli životy iných ukradnuté.
To isté vyjadril aj Kryl v piesni. A to je podľa mňa pieseň, ktorá túto tému vyjadruje zo všetkého zo života najlepšie:
“Zpráva z tisku:
Obě delegace položily pak věnce na hrob Neznámého vojína.
A co na to Neznámý vojín?
Mňoukaj’ tence a nikdy neprosí,
neslouží hrdinům,
žádný věnce pak na hrob nenosí
Neznámým vojínům.
Kolik vám platějí za tenhle nápad?
Táhněte raději s děvkama chrápat!
Co mi to říkáte? Že šel bych zas? Rád?
Odpověď čekáte? Nasrat, jo, nasrat!!”
Takže dovčera som sa ešte stále o Palacha nezaujímala a zas musím odbočiť, že prečo a koho ja v živote považujem za najväčších hrdinov! Čo dokázali niečo také, čo by len tak hockto nedokázal a je to nesmierne, nesmierne ťažké a žijete to nie krátky čas, ale celé desaťročia alebo celý svoj život. Ťažké je podľa mňa to, čo je množstvo rokov deprimujúce a pričom malé hrdinstvá musíte dokazať veľmi dlhý čas a neklesať na duchu aj keď vám ľudia nerozumejú, čo všetko ste pre to prežili a zažívate a zvlášť strach o ďalších, čo s nimi bude po vašej smrti?
Za také absolútne nedocenené a ani nepochopené hrdinstvo považujem rodičovstvo postihnutých detí. To sú pre mňa najväčší hrdinovia v živote a na tejto zemi, lebo ich hrdinstvo je nepretržité a tým ešte ťažšie na výdrž, na silu, na boj s každodenným životom, na boj s ľahostajnými ľuďmi naokolo, s nepochopením pre to všetko, čo musia zvládať a ani v nich najväčších hrdinov nevidíme, hoci práve im by sme sa mohli klaňať až po zem, že čo všetko dokážu! Upálený človek si to už nevyberie, čo ešte zvládne každý ďalší deň. Ten ani nevie, čo sa rozhodol zvládnuť.
Často práve preto sú najväčšími hrdinkami v živote ženy a to celkom obyčajné ženy bez nejakých metálov a keby sa tak zázrakom na ich hrudi objavili nejaké božské metály, asi by sa na ich hruď ani nevošli, čím sa len obvešajú muži, čo zďaleka toľko nedokázali v dennodenných hrdinstvách aj o prežitie. V našej spoločnosti aj o prežitie s takými deťmi a pri takých podmienkach.
Takže prečo by ma mal zaujímať predtým Palach? On už si uškvarenie rozmyslieť nemohol, ale tie ženy každý deň mohli, keby to nezvládali, ale chcú zvládať aj keď už nemajú síl.
Ale včera tu dal jeden diskutér odkaz na policajnú správu SNB o Palachovi, čo všetko sa vyšetrilo, ktorú som nikdy nečítala. Predtým som si myslela, že to možno boli len výmysly o ďalších pochodniach, ktoré neboli ani takto dokázané, že v jeho liste, lebo som sa o to až tak nezaujímala.
A že nebol sfanatizovaný. Teraz som to dočítala.
Českobratská evanjelická cirkev a tam bol farár, s ktorým bol v úzkom styku. Ten farár mal vtedy 42 rokov. Bol členom a sekretárom združenia “Nová orientace”. Palach tam bol v nedeľu 12.1. na omši a ešte 15.1. tam na pohrebe. Po pohrebe bol Palach na fare a dlhú dobu hovoril s farárom. Na druhý deň sa upálil.
Ten istý kňaz mal prejav na jeho pohrebe. Ovplyvnili ho kázne, ktoré počul.
Nedá sa vylúčiť, že k rozhodnutiu spáchať samovraždu, dospel Palach práve na základe pôsobenia farára Trojana. Nasvedčuje tomu pohľadnicový lístok z Prahy, ktorý odoslal Palach asi hodinu pred činom svojmu priateľovi, na ktorý sa podpísal ako “Hus”. A je to aj v závere ako skôr podporujúce samovraždu.
Tak som sa prvýkrát začala o to zaujímať a začala som hľadať informácie o tom 42 – ročnom mužovi, čoho bol členom, akých ľudí poznal, či tam nemohli byť kontakty na zahraničie, keďže včera som napísala:
“To všetko vypovedá o tom, že danú skupinu mladých ľudí niekto sfanatizoval a my nevieme, či za tým boli len celkom mladí ľudia alebo aj dospelí, ktorým by sa taká obeť pre politiku bola hodila – ako sa vždy hodí nejaká obeť, čo len poslúži rôznym politickým účelom.
Pre mňa je to pripomienkou toho, že a zvlášť mladých ľudí by sme mali chrániť pred sfanatizovaním pre čokoľvek a akoukoľvek propagandou. Aby nikomu neslúžili ako obete!”
Takže hľadala som nejaké informácie o tom obyčajnom farárovi, ktorý na neho celkom určite vplýval, keď s ním Palach bol aj deň pred smrťou a písal práve jemu pred činom. Myslela som si, že už je dávno mŕtvy a nič sa o ňom nedozviem, keďže to bol úplne obyčajný farár. Ale možno sa mi podarí vypátrať, že sa poznal s nejakou skupinou, ktorá mohla mať kontakty na zahraničie alebo na politiku, ako to dnes veľmi často čítame, že je pozoruhodné, aké sú takéto siete ľudí, čo zasahujú do politiky a na objednávku ju menili. Čo ak mal kontakty na cudzinu, na cudzie krajiny, čo v socializme nebývalo? Čo ak niekto zo zahraničia ovplyvňoval takú skupinu ľudí?
A zostala som prekvapená, že on žije a sú s ním články a rozhovory. Tak som si s ním vypočula rozhovor a čítala, čo hovoril.
“S Týdeníkem Echo hovořil Trojan o tom, proč ho pomyšlení na Palacha a jeho sebeoběť neopouští ani 46 let poté, z jakých zdrojů mohl Palach čerpat odhodlání a kdy jeho samotného definitivně opustily pochybnosti, zda měl Palachův čin smysl.” (Keď v tom videl zmysel on, prečo by nevidel ten, ktorého svojimi myšlienkami ovplyvnil?)
“Jak jste se s Janem Palachem seznámil? Ve svých memoárech píšete, že jste ho poprvé viděl na Boží hod osmašedesátého roku u vás v kostele…
Co jste mu odpověděl vy?
Byl to rozhovor ve farářskejch dveřích, tedy když se farář loučí s lidmi, kteří odcházejí z bohoslužby. Za Palachem už se tlačili další. Ten náš rozhovor bych odhadoval tak na dvě minuty. Za tu dobu jsem ho stačil vyslechnout a souhlasit s tím, co říká!
Takže to bylo 25. prosince a pak jsem se s ním setkal při pohřbu jeho strýce Ferdinanda Kostomlatského 15. ledna. Kostel byl ovšem plnej a já jsem ho tam nezpozoroval, ale potom mi to řekli ostatní, že tam byl. A den nato, 16., to udělal.”
Podľa policajnej správy môžme dnes vidieť, že svoj úzky vzťah s Palachom zatajil, lebo klame, že sa s ním v živote rozprával iba dve minúty, čo zdôrazňuje, že sa s ním vlastne ani nepoznal, ani s ním nebol deň pred jeho samovraždou. On ho len videl na tom pohrebe, ale zatajil, že ešte aj v ten deň, po ktorom už pátrali, mal s ním dlhý rozhovor a rovnako zatajil, že od neho dostal pohľadnicový lístok s podpisom “Hus”, ktorý poslal hodinu pred svojim upálením. Prečo sa k tomu nepriznáva ale zatajuje to? Lebo si je vedomý, že ho v jeho myslení a v jeho viere ovplyvňoval?
“Před námi stojí velká oběť, která uchvátila celý národ, ale jsou tady i anonymní oběti, bez kterých by byl náš život úplně v troskách. Když on se odvážil k takovému činu sebeodevzdání, tak proč já bych neměl riskovat?”

Před 50 lety pohřbíval Jana Palacha: Bylo to něco nepředstavitelného, vzpomíná Trojan

Preňho to teda bolo niečo úchvatné, keď to podľa neho uchvátilo aj celý národ! Mohol ho taký človek, ktorý to obdivuje, uchrániť od takých myšlienok? Alebo ho naopak v nich utvrdil?
Ja predsa netvrdím, že ho musel doslova navádzať, aby sa upálil. Ale takto sfanatizovaný kňaz, ktorý vám dookola rozpráva o sebaobeti a nezastaví vás vo fanatickom obdivovaní sebaobeti a Jána Husa, podporuje v mladých len fanatizmus a fanatické obetovanie sa. Nepochybujem o tom, že ho najviac ovplyvnil a na základe toho, čo on sám o tom hovorí. Však, keby som mala šestnásť a takých ľudí počúvam a obdivujem, a dookola počúvam len o sebaobeti, a ako by sme sa mali búriť a obetovať, od toho nie je ďaleko u mladého človeka až k fanatickým činom!
A stretnutie deň pred činom a dlhý rozhovor a pohľadnicový lístok práve jemu to len potvrdzuje!
Ale čítajte, čo hovorí ďalej:
“Normálně bývá sebevražda chápána jako akt zoufalství, Palachův čin jsem ale považoval za akt sebeobětování, byl to mimořádný čin s mimořádnou výzvou, líčí teolog Jakub S. Trojan, který 25. ledna 1969 coby evangelický farář kázal nad hrobem Jana Palacha. Ten akt sebeoběti mě provázel celý život, když on se odvážil takového činu sebeodevzdání, tak proč já bych neměl riskovat, říká jeden z prvních signatářů Charty 77, který letos oslaví 92. narozeniny.
Nepovažuje sebavraždu za hriech. Nepovažuje to za samovraždu, ale za niečo veľké a dôstojné. Nepovažoval to za niečo tragické alebo temné.
Považoval som to za niečo naprosto mimoriadne. Bola to dôstojná sebaobeť. Pritom politický akt považuje za veľmi nízky. A bol jedným z prvých signatárov charty. Hovorí, že jeho príkladom náš zivot dosiahne hĺbku. “Ozvučný čin, mimoriadny!” Sebaobetovanie, sebaodovzdanie!
O jeho rodičoch hovorí:
“Najprv boli zdrvení, ale keď zistili, akú to má odozvu, nielen doma ale aj medzinárodne, tak si uvedomili, že vlastne stoja tvárou tvár k sebaobeti, ktorá oslovila skutočne celý svet!”
Toto nie je hodnotenie človeka, ktorý to potom zhodnocuje! Palach toto jeho myslenie poznal v jeho kázňach už predtým. O čo skôr urobíte čin, ktorý pre vás ten, koho počúvate a uznávate ako morálnu autoritu, takto velebí? Môže vás taký človek od niečoho takého odradiť? Skôr naopak – získať pre takéto myslenie, aké je to krásne, dôstojné, keď sa niekto obetuje! Keď obetuje svoj život za celú spoločnosť.
Zas nehovorím, že by mal myšlienku, aby sa aj on upálil, ak také niečo sám Palach spomínal, ako napríklad obdivuje Husa, keď sa potom aj podpísal ako “Hus”, čo by nebol urobil, keby o ňom nerozprávali. Ale tento fanatizmus sebaobeti za celú spoločnosť v ňom takto utvrdzoval on.
Zaujímavé je aj jeho zhodnotenie rodičov mŕtveho syna. Boli zdrvení, len pokiaľ nevedeli, akú to má odozvu! Možno vo svojej fanatickosti ani on by už nebol zdrvený, keby zistil, akú má smrť jeho syna odozvu!!! Je dnes matke Kuciaka a Kušnírovej ľahšie, keď vidia, akú to má odozvu?
Kto si myslí, že jeho dieťa by mohlo byť takou skvelou sebaobeťou pre celý svet, rozmýšľa ako Panna Mária. Povedala by som, že ako náboženský fanatik a nie rodič. Alebo nechceli by ste mať skvelú svetovú obeť priamo v rodine? Či radšej len v cudzej? Nech je, keď je to také skvelé sebaobetovať sa, ale v cudzej!!!
Šokuje ma tá citová tuposť schvaľovať niečo, čo by som už na vlastnom dieťati nechcel, ale schvaľujem to na cudzom. Na cudzom to chápem! A ty cudzí to pochop. Chápeme to len my cudzí! Nám sa páči cudzia obeť, keď nie je naša! Keby naša, to by už bolo niečo iné! Škoda, že tak neovplyvnil vlastného syna a svojho k nemu dovliekla práve mama Palacha v naivnej viere, že predsa viera mu nemôže ublížiť. Jeho vlastný syn je dnes riaditeľom na konzervatóriu a jeho vnuk herec. Celá táto rodina urobila neskôr kariéru. Všetci sú na nejakých dobrých miestach, na počudovanie sa im potom darilo dobre ako Havlovi a ďalším disidentom. Spolu s nimi celkom náhodou zakladal práve náhodou on Chartu a všade bol náhodou angažovaný.
Ako mi to veľmi pripomína našich dnešných okolo Kuciaka. Odznačik, kariéra, rečnenie nad hrobom.
x-krát sa tak pýtam, nemali tam iného investigatívneho novinára? Prečo tie články nepísal Nicholson? Prečo krk dali nastavovať práve takému mladému a cudziemu?
Nechal by v tom Nicholson aj vlastného syna? Alebo toho by už varoval lepšie? Alebo je napokon obeť krásna pre politiku aj dnes? A hlavne, keď je cudzia?
Čo keď aj to malo niečo politicky vyvolať? A nemalo? Naozaj nemalo? A vyšlo to? Možno len nevyšlo, ale hodilo sa! Dnes máme posmrtnú masku a politický odkaz! A náboženský odkaz! Preto sú obete tak krásne! A preto je to také dôstojné, lebo sa to dá dôstojne zúročiť! Aj v politike, aj na kancli!!! Pre sebaobeť a rečnenie! A ty, rodič, pochop, niekoho sme na to museli mať!
Že to my sme mu vymyli hlavu propagandou… minimálne naozaj ho nechránili… ale on bol našou myšlienkou nadšený… Preto je po smrti taký ukážkový! Máme dnes ukážku!
A opovážte sa na našu ukážku siahnuť! To je teraz náš oltár! Najprv Ježiša, potom Palacha a potom Kuciaka.
Dodajte nám dôstojnú mŕtvolu, lebo čo budeme mať na transparente? V mene čoho? O akých hodnotách budeme len rečniť?
“Ako to zmenilo váš život?
Ta ohromná dávka obdarovania nás všetkých zaväzuje, aby sme sa v drobných dávkach sebaobeti venovali druhým.
Boli ste na výsluchu:
Chceli zo mňa dostať, či som ho na to pripravil. – Vy ste ho na to pripravil? Vy ste v pozadí?
Ale dali sa presvedčiť. A ja som bol v ich záznamoch už predtým.
Hnutie “Nova orientacia” stojí nielen na zodpovednosti za svoje činy ale na zodpovednosti za celú spoločnosť. (A on ju zakladal už pred Palachovou smrťou!)
“Nová orientace vznikla původně jako teologický reformní směr na přelomu 50. a 60. let 20. století uvnitř Českobratrské církve evangelické. Už od svého počátku byl její vznik spojen s kritikou komunistického režimu a jeho postoje k církvím a náboženským společnostem. V 70. letech tvořili stoupenci Nové orientace výrazné opoziční hnutí proti normalizaci. Většina z nich byla zároveň signatáři Charty 77, s jejímiž aktivitami se činnost No vé orientace zvláště v 80. letech prakticky prolínala. Dále ke studiu: PFANN, M.: “Nová orientace” v Českobratrské církvi evangelické v letech 1959-1968: malá historie jednoho hnutí evangelických křesťanů podle archivních dokumentů. Zdeněk Susa, Středokluky 1998; DINUŠ, P.: Českobratrská církev evangelická v agenturním rozpracování StB. Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, Praha 2004; PŘIKRYL, I.: Českobratrská církev evangelická a opoziční projevy vůči normalizačnímu režimu.”
V tomto sa medzi prvými angažoval tiež:
Charta 77 byla sepsána v Mnichově v prosinci 1976 skupinou agentů rozvědného zpravodajství 1. Správy, které StB vedla pod kódovým sylabem “S-103
Autorství Charty je totiž dnes oficiálně přisuzováno Václavu Havlovi a Pavlu Kohoutovi, ale oni podle těchto výbušných dokumentů rozhodně nejsou autory textu. Autorem textu jsou pracovníci StB na úseku 1. Správy SnB, jejichž úkolem už v roce 1976 bylo připravit revoluční prostředí pro řízený státní převrat v Československu, ke kterému nakonec došlo právě 17. listopadu 1989, a to právě pod velením a řízením StB.
Ďalej sa angažoval v tomto:

Poslání

Cílem VONSu bylo sledovat a zveřejňovat případy lidí, kteří byli v Československu (vesměs z politických důvodů) stíhání a souzeni v rozporu s československými zákony a mezinárodními úmluvami o lidských právech, a poskytovat jim pomoc. Jednotlivé případy byly zveřejňovány ve formě sdělení. Sdělení byla zasílána československým státním orgánům, světovým agenturám (Reuters, AFP, DPA) a zahraničním svobodným médiím (Svobodné Evropě, BBC či Hlasu Ameriky[2]). Celkově bylo těchto sdělení 1125.[3]
Význam činnosti VONSu spočíval, kromě poskytnutí právní a finanční pomoci,[4] také v psychické vzpruze pro stíhané osoby a dále pak v rozšíření mezinárodního povědomí o jednotlivých případech. Přístup komunistického režimu k mezinárodně známým obviněným byl o něco mírnější než u lidí světu zcela neznámých.
VONS navazoval na Chartu 77 a většina členů výboru byla jejími signatáři.[5] Členové VONS byli pro svou činnost komunistickým režimem pronásledováni[5], někteří museli odejít do exilu v souvislost&iac ute; s akcí Státní bezpečnosti s krycím názvem Asanace.
Velké ohlasy v zahraničí získal v roce 1979 soudní proces s šesti hlavními představiteli VONS (Uhl, Havel, Benda, Bednářová, Němcová a Dienstbier), odsouzenými k trestům od dvou do pěti let.[6] Po jejich uvěznění vstoupili do Výboru noví členové a činnost Výboru pokračovala.[2]
mal len 44 členov
a zároveň aktivně zaujímat kritické postoje vůči společenským poměrům v socialistickém Československu.
Jejími čelnými představiteli byli: Jakub Trojan, (vymenovaný ako prvý)
Koncem 70. let činnost Nové orientace prolnula s Chartou 77: Božena Komárková se podílela na její formulaci a většina stoupenců Nové orientace se stala signatáři a aktivisty Charty 77.
Mohol vôbec človek, ktorý sa angažoval v hnutí “Nová orientace”, VONS (44 členov), Charta, revolučný odpor, neovplyvniť Palacha?
Keby to bol zoznam mimovládok, tak poviem, že taký jeho Palach musel byť obrazom všetkých týchto myšlienok na “sebaobetovanie” pre tieto ciele. Proste propagandista ako vyšitý.
Možno aj dnes by sa dali za tie myšlienky v pouličných bojoch aj zabiť. Ale vraj sa tak rozhodujú sami, nikým neovplyvnení?
Čo by asi dnes tak robili liberáli, keby im na ich dieťa siahol farár? Napríklad ho hladkal?
A čo keby sa tak dozvedeli, že kto myšlienkami ovplyvnil ich dieťa, že sa upálilo? Myslíte si, že by to chápali?
Ale celé sa to asi tak dalo vyšetriť, ako komunistov s disidentmi dokopy. Nijak, lebo za odmenu nevyšetrovania vždy boli kariéry. Aj to je taký spoľahlivý znak, koho potom prenasledovali, koho len akože a kto napokon urobil kariéru tiež, hoci je to zvláštne, keď bol tak prenasledovaný.
Toto je pesnička pre tých, čo majú Palacha na svedomí – SALOME:
Noci už ubývá,
císař se usmívá,
pokojně mohu žít,
všeho lze použít
pro dobrý stát.
Možná ho napadlo
prastaré říkadlo,
dějiny když tvoří se,
pro hlavy na míse
nemá se štkát!

Ruská dezinformačná kampaň

Podľa renomovaných a uznávaných autorít, ako Kiska, Aliancia Fair-play, VIA IURIS, ktorý sa dlhodobo venuje presadzovaniu spravodlivosti, denníkN a pod., na Slovensku, je vedená koordinovaná ruská dezinformačná kampaň s priamo neuveriteľným, o to hroznejším zistením, že je vedená prostredníctvom viac ako stovky pochybných webovových stránok. Kto je ten expert na tieto zaručené informácie? Špeh a vykrádač facebookových profilov, Jano Benčík.
Slovenský občiansky aktivista, bloger, nositeľ ocenenia Biela vrana, ktoré udeľuje Aliancia Fair-play a VIA IURIS. Píše na webe denníkaN blogy o tom, čo on považuje za nebezpečné, o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Jano Benčík tvrdí, že koordinovaná ruská dezinformačná kampaň je vedená prostredníctvom viac ako stovky pochybných webovových stránok. Nemám slov, čo dodať – jednoducho špičkový expert denníkaN.
Tento expert v špehovaní a vykrádaní facebookových stránok sa dostal do sporu s mnohými, no uvediem, ako príklad len jedného : Boris Kollár nazval Jana Benčíka nacistom a vyzval ho aby vrátil ocenenie Biela vrana. “Tento udavač ŠT Benčík sa pekne chytil do pasce! On je vlastne fašista! Farizej! Lajkuje a podporuje človeka ktorý tvrdí a popiera holokaust popiera genocídu ktorú majú na svedomí Banderovci! Zavraždili státisíce ľudí! A takéhoto človeka udavač Benčík podporuje a to len kvôli tomu lebo polial farbou sochu Biľaka! Pán udavač Benčík vráťte ocenenie Biela vrana! Nezaslúžite si ho ste fašista a podporovateľ Banderovcov! Nemáte viac morálne právo mať toto ocenenie! A nakoniec dobrá správa pre vás, udávať môžete naďalej aj bez tohoto ocenenia,” napísal na Facebooku Kollár.
No Biela vrana vôbec nie je strop ocenení Jana Benčíka. Jano, za jeho špehovanie facebookových profilov, ktoré nazýva monitorovanie, bol ocenený ešte aj skutočnou Slovenskou autoritou v oblasti umenia. Kto je týmto jedinečným umelcom? Košický “umelec” Peter Kalmus ( jeho otec – Wolfgang Hans Hartman Kalmus ) ten totiž povýšil Janove špehovanie facebookových profilov na umenie. V Open galley, mimochodom je to projekt Nadácie otvorenej spoločnosti, kde štát ne jej prevádzku prispel prostredníctvom Fondu na podporu umenia sumou 5 000 eur, sa konala vernisáž výstavy s názvom Hranice tolerancie s podtitulom : Peter Kalmus predstavuje Bielu vranu. Priateľ Bielej vrany, Kalmus, laureát tzv. Ceny za spoločensky angažované umenie, ktorú udelila Nadácia – centrum pre súčasné umenie. Okrem finančnej odmeny získal Peter Kalmus možnosť realizovať výstavu v Open gallery.
Aby sme si pripomenuli pár umeleckých diel a kúskov Kalmusa : váľa sa v močiari, przní sochu v centre Bruselu. Tí čo to nechápu, toto skvelé umenie sú vraj len súčasťou primitívneho stáda, ktoré nerozumie umeniu…
Mimovládny sektor v mene boja proti tzv. extrémizmu, zámerne a umelo vyrába pre verejnosť morálne autority z pochybných ľudí. Jano Benčík, ignoruje nárast pravicového extrémizmu na Ukrajine, dokonca vyhlási, že nazývať ukrajinských vlastencov ( teda banderovcov ) neonacistami je za čiarou. No doma na Slovensku je jeho úhlavný nepriateľ každý, kto má iný názor ako on. Kalmus toleranciu k ukrajinským vlastencom – banderovcom dlhodobo prezentuje a nepopiera, tak isto vlastne aj niektorí Slovenskí politici. Kalmus, tento umelec z močiara, popieranie zločinov banderovských bánd na území Slovenska prezentoval poškodením pamätníka slovenských obetí banderovcov vo Veľkej Lodine. Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz , dvojica umelcov, ktorá sa v minulosti prezentovala poškodením napríklad Pamätníka padlým vojakom sovietskej armády. Umelci…. Podľa nich to nie je hanobením historickej a kultúrnej pamiatky, ale práve naopak, prejavom úcty k obetiam zločineckého režimu. K ich podporovateľom sa pridali aj herec Andy Hryc, režisér Nikita Slovák, či hudobník a organizátor hudobného festivalu Pohoda Michal Kaščák. Lorenz sa dostal do väzenia. V Košiciach totiž odstraňoval komunistické symboly kosáka a kladiva z pomníka obetiam 2. svetovej vojny.
Úplne správne, logicky a zákonne sa k tomu postavila polícia : Polícia rešpektuje právo jednotlivcov na vlastný názor, či osobný postoj občanov aj vo vzťahu k tomuto pamätníku. Nemôže však prehliadať intoleranciu spočívajúcu v poškodzovaní národných kultúrnych pamiatok, s ktorými sa nevedia stotožniť jednotlivci, vysvetlila hovorkyňa polície Jana Mésarová.
Na scénu opäť vstupuje dobrý anjel, úžerník, daňový a pozemkový podvodník Kiska. Ten sa Lorenza zastal. Štyri dni za mrežami kvôli tomu, že odstránil z pamätníka obetiam 2. svetovej vojny v Košiciach komunistické symboly – kosák a kladivo. Veľmi prísny postup polície a prokuratúry voči pánovi Lorenzovi. Nerozumiem tomu, napísal prezident Kiska na sociálnej sieti. Kiska tiež priznal, že kontaktoval prokurátora. Hovoril s generálnym prokurátorom, ktorý okamžite vykonal opatrenia – návrh na väzbu bol zrušený a pán Lorenz prepustený. Tento dobrý anjel, už prekročil všetky čiary. Bezprecedentne zneužíva svoje právomoci a vyvíja politický nátlak na prokuratúru, aby oslobodila vagabunda a extrémistu. Hanobenie štátneho znaku P. Kalmusom a Ľ. Lorenzom predstavuje útok na hodnoty, ktoré dobrý anjel, úžerník, daňový a pozemkový podvodník sa ako prezident zaviazal chrániť, keď skladal prezidentský sľub. Čo ma už vôbec neprekvapuje, advokátom týchto umelcov, nie je nikto iný ako právnické eso, bývalý minister vnútra, spravodlivosti Daniel Lipšic.
Toto ale opäť nikomu nevadí, keď zákonne koná polícia, zákonne koná prokuratúra, bezprecedentne zneužije svoje právomoci a vyvíja politický nátlak na prokuratúru a políciu tento vlastizradca. A všetko je v poriadku.
Skúste napísať na facebook vetu, proti istej národnosti, alebo napríklad ako tá mladá slečna, pomočiť korán, vyjadriť svoj názor na Slovenský štát, čo i len citovať nejaké pasáže, ktoré týmto bojovníkom za spravodlivosť nie sú lojálne a pod. Určite, protiteroristické komando NAKA v počte minimálne 20 po zuby ozbrojených policajtov máte ráno doma.

2008 archív: Existuje tajný plán přivést do EU 50 milionů afrických dělníků

Více než padesát milionů afrických dělníků má být pozváno do Evropy podle tajného imigračního plánu s dalekosáhlými následky, napsali dnes v Daily Express. Tento týden bylo v Mali otevřeno kontroverzní “centrum pracovních příležitostí” financované z kapes daňových poplatníků; je to první krok propagující “volný pohyb lidí mezi Afrikou a EU”. Bruselští ekonomové tvrdí, že Británie a další země EU budou do roku 2050 “potřebovat” 56 milionů emigrantů, aby vyrovnali “demografický úbytek” způsobený nízkou porodností a zvýšeným počtem úmrtím v celé Evropě. Zpráva evropské statistické agentury Eurostat varuje, že Evropa může do dvou let potřebovat velké množství imigrantů, aby nahradila nedostatek pracovníků, má-li mít naději, že budou peníze na důchodové a zdravotní zabezpečení své rostoucí stárnoucí generace. Praví se v ní: “Země s nízkou úrovní porodnosti budou v nadcházející dekádě potřebovat signifikantní množství imigrantů, chtějí-li si udržet současné množství lidí v produktivním věku.” “Dostatek lidí v produktivním věku je pro ekonomiku a daňové příjmy [státu] vitální.” Zpráva Francoise Castex z MEP požaduje, aby byly imigrantům přiznány za účelem stimulování jejich příchodu všechna legální práva a přístup k sociálním programům. Paní Castex píše: “Je nezbytné, aby členské státy přistoupily k imigraci s chladnou hlavou. Aby řekly ANO, potřebujeme imigranty… není to nic nového a my to musíme akceptovat.” Návrhy obsahují vytvoření systému “modré karty” podobnému americkému systému zelených karet, které opravňují vlastníka k práci a zajišťují mu sociální práva. Držitelé modrých karet by se mohli volně pohybovat po Evropské unii a mohli by se usadit v kterékoliv z 27 zemí Unie. Sir Andrew Green z Mig­rationWatchUK včera řekl: “Anglie a Holandsko už jsou nejvíce [imigranty] přeplněné státy v Evropě.” “Jak se věci mají teď, v průběhu dalších 25 let musíme pro imigranty postavit sedm měst velikosti Birminghamu, abychom umístili ty, které vláda už očekává.” “A opět přístup EU typu ‘jedna velikost pro všechny’ přináší absurdní výsledky. Byly by to absurdní návrhy, pokud by se týkaly také Británie.” “Britská vláda musí zajistit, aby tato pracovní povolení [modrých karet] pro Británii neplatila.” “S recesí klepající na dveře to poslední, co potřebujeme, je vyšší počet imigrantů.” A stínový ministr vnitra Dominic Grieve řekl: “Pokud ministři vážně rokují o snahách kontrolovat imigraci, musí dodat jasné ujištění, že [britská] národní politika nebude trpět následkem ‘zadních vrátek’ z Bruselu.” Nigel Farage, vůdce britské strany Nezávislých nazval tyto plány “urážkou”. Řekl: “Čím dříve získá Británie zpátky možnost kontrolovat svou vlastní imigrační politiku, tím lépe.” Návrhy – součást smluv o africko-evropské spolupráci podepsaných minulý rok v prosinci v Portugalsku – rovněž varují před negativním efektem masové imigrace a požadují “lepší integraci afrických imigrantů”. Rovněž požadují soucitný přístup k osmi milionům ilegálních imigrantů už nyní žijících v zemích EU. Praví se v nich: “S ilegálními imigranty nesmí být jednáno jako se zločinci. Mnozí riskují své životy hledajíce svobodu nebo skromné živobytí v Evropě. Dokud má Evropa vyšší životní standard, než jižní a východní země, bude pro imigranty lákavá – zvlášť pokud v ní bude práce, kterou by vykonávali.” Prohlášení vyzývá Evropskou unii, aby asistovala africkým vládám ve vytváření imigračních informačních center pro lepší řízení pohyblivosti pracovních sil mezi Afrikou a Evropskou unii. Prvním centrem pro zájemce o práci v Evropě se stalo centrum v Bamako, hlavním městě Mali, otevřeno bylo v pondělí. Brzy se očekává otevření dalších center v západní Africe a později i v severní. Včera odhalil Daily Express, že ve zjevné kontradikci s imigrační politikou, dostali tisíce imigrantů – jako např. Kanoute Tieny z Mali – peníze, až 5500 liber na osobu, jako platbu z EU, aby se vrátili zpět do Afriky. Francouzský prezident Nicolas Sarkozy usiluje o zavedení imigračního plánu v celé EU. Chce tak učinit do konce roku, než Francii vyprší mandát předsednictví EU. Tenhle orgán (předsednictví EU) implementuje politiku navrženou Evropskou komisí a projednanou Evropským parlamentem. Francouzský ministr pro imigraci, Brice Hortefeux, reprezentoval na svých postupných cestách západní Afrikou všech 27 států Unie, včetně Británie. Snažil se pomoci s vytvořením strategie. Ty cesty připomínaly větrnou smršť. Ministerstvo vnitra včera oznámilo, že Británie s plány EU ohledně imigrace nemá nic společného. [Britský] mluvčí pro pohraniční styk řekl, že tahle iniciativa je zaměřena na propagaci legálních migračních cest v rámci Schengenu v Evropské unii a Británie se k ní nepřipojila. Oblast Schengenu zahrnuje většinu, ale nikoliv všechny státy Unie. “To znamená, že si udržujeme plnou kontrolu nad našimi hranicemi a naším azylovým systémem.” Doplnění editora Fajn. Británie je z toho venku. A co Česká republika? Tahle poslední věrolomná snaha evropských “elit” zavléci do Evropy 50 milionů černochů nejen že připomíná otrokářství, ale je už zcela nepokrytě a jasně zaměřena na rozleptání posledních zbytků národních států. To, že se vše děje víceméně tajně, nebo alespoň bez pozornosti médií, svědčí o tom, že nemají čisté svědomí a naznačuje zlé postranní úmysly tzv. “elit”. To, co Evropa potřebuje, je přesný opak: poslat zpět všechny tzv. imigranty ze zemí Třetího světa, především z Afriky, a motivovat (např. omezením důchodové sociální sítě) vlastní populaci k větší porodnosti. Množí se jen ty národy, kterým stát neposkytuje důchodové zajištění stáří z kapes daňových spolupoplatníků. Toto je jediný funkční recept, jak přinutit lidi, aby měli děti. Musí vědět, že nebudou-li mít potomky, nikdo se o ně ve stáří nepostará. Zpět k rodinným vazbám. “Elity” samozřejmě dobře vědí, že imigranti z Afriky zde pracovat nikdy nebudou. Přijedou, to ano – a rádi, ale ne proto, aby na nás pracovali (copak jsou otroci?), ale aby těžili z bohatosti Evropy a vysávali její sociální systém. Tisíckrát ověřena zkušenost. Takže je na místě otázečka, co skutečně “elity” svou politikou sledují. Odpověď je nabíledni: chaos. Nepokoje. Nejistotu. Vykořenění. To je přesně to, co chtějí. V takových podmínkách bude vyhlášení jedné celosvětové vlády a následného pořádku působit jako balzám.

Saské bahno

Česko, Poľsko …
2019:
ad

Soros sa pokúšal zahájiť tzv. procedúru “trojky“ pre Taliansko

Soros sa pokúšal zahájiť tzv. procedúru “trojky” pre Taliansko už niekoľkokrát (odkaz 1, odkaz 2, odkaz 3). Ako sa teda stalo, že jeho fond Open Society Foundation platí veľkému počtu novinárov a influencerov, ktorí ho (prečo vlastne?) stále nazývajú “darca” a “spontánne” podporujú všetky jeho kampane, migračné a rusofóbnu činnosť spojenú s farebnými revolúciami?
To sú príliš naivné otázky: Ten, kto chce, pochopí všetko z jedného odseku. Ostatní sú potom sami časťou problému a, samozrejme, že ich jedným príspevkom nepresvedčíte. Lenže fakty sú fakty. Aj keď je daná téma veľmi známa, v médiách (mám na mysli mainstream, v iných médiách sa o tom len hovorí) je predstavená len málo a neochotne.
Dokonca novinári, ktorí nedostávajú od magnáta žiadne “milodary”, nie sú na túto tému schopní niečo povedať, alebo to radšej nerobia. A práve preto došlo k prípadu Ivo Caizzi – Luciano Fontana – Federico Fubini. Ten sa zrejme stane klasikou v kronike talianskej žurnalistiky, ktorý ukáže, ako vo vnútri mainstreamu prebieha boj o novinársku nezávislosť.
Čo sa vlastne stalo? Caizzi, osobitný spravodajca novín Corriere della Sera v Bruseli, si všimol, že tu niečo nehrá, keď jeho vlastný šéfredaktor začal publikovať v novinách obrovské titulky o takmer nevyhnutných sankciách proti Taliansku za porušenie zákonov EÚ o rozpočte. Znepokojil ho tiež počet príspevkov redaktora Federica Fubiniho, v ktorých predpovedal nevyhnutnosť protitalianskych sankcií, zatiaľ čo samotný Caizzi videl, že si Brusel želá dialóg s rímskou vládou.
A jedného krásneho dňa (pred niekoľkými dňami) stratil Caizzi trpezlivosť a napísal otvorený list vlastnej redakcii, v ktorom požiadal o odpoveď na rad závažných otázok v záujme Corriere della Sera, novinárov a čitateľov. Podľa neho by mal šéfredaktor v záujme Corriere, novinárov a čitateľov vysvetliť nasledujúce:
a) Bolo správanie šéfredaktora Fontana korektné?
b) Ako je možné, že je na prvej stránke Corriere “správa, ktorá neexistuje”? (Má sa na mysli správa z 1. novembra 2018 o budúcom sankčnom konaní proti Taliansku, ktorá bola neskôr vyvrátená, pozn. red.)
c) Nemá azda šéfredaktor vyslovovať svoj postoj len v redakčných a autorských článkoch, a rovnako v komentároch?
d) Nemyslí si šéfredaktor, že “správy” s vyhláseniami o nevyhnutnosti sankcií a údajne neexistujúcom dialógu medzi Talianskom a EÚ mohli ovplyvniť, hoci len nepatrne a nepriamo, finančné trhy? Čo prišlo vhod veľkým špekulantom, ktorí v týchto dňoch stavili obrovské sumy na destabilizáciu Talianska (a tiež pád burzy a rast spreadov na talianske štátne cenné papiere). (odkaz 1, odkaž 2, odkaz 3)
e) Nemal by sa šéfredaktor viac zaujímať o dôveryhodnosť toho, čo publikuje Corriere, aby neprišiel o čitateľa (podľa údajov Ads tlač novín pod vedením Fontana poklesol o 120 tisíc výtlačkov)
f) Môžeme dúfať, že sa v roku 2019 vráti Corriere k svojmu sloganu “Poskytovať nezávislé a kvalitné informácie, ktoré zaistia maximálnu dôveryhodnosť správ od prvej až do poslednej stránky”?
Poznamenáme dve závažné veci. Dokonca ani vzdorovitý Caizzi sa neodvážil vo svojom otvorenom liste zdôrazniť dva “nevýznamné” body, ktorých si je veľmi dobre vedomý:
1. Soros mal v Bruseli neverejnú schôdzku s Franciscom Cornelis Gerardom Maria Timmermansom, pre priateľov a lenivých novinárov skrátka s “Fransom.” Osemdesiatosemročný Soros ale nie je človekom, ktorý by sa mohol len tak vydať na turistický výlet do Bruselu. Pokiaľ s niekým hovorí, znamená to, že sa chce na niečo spýtať, či chce niečo ponúknuť.
A pán Frans Timmermans nie je len tak “niekto.” Je to «spitzenkandidat», kandidát na prezidenta Eurokomisie v prípade víťazstva socialistov a demokratov vo voľbách do Europarlamentu. O čom hovorili? O maličkostiach. Soros, vraj, požiadal Timmermansa, aby podnikol opatrenia, vďaka ktorým by komisia zamietla taliansky daňový manéver. Potom by totiž bolo možné vykonať v Taliansku “trojku”. Soros prakticky požiadal námestníka Junckera, a snáď aj “budúceho Junckera”, aby z Talianska urobil rovnakého rukojemníka EÚ, ako je Grécko. Talianske noviny sa tak stali piatym pilierom, ktorý pripravuje trhy zvnútra na budúce špekulácie.
2. Novinár Federico Fubini, ktorému Fontana zveril písanie “opatrných a objektívnych” príspevkov na tému možných sankcií proti Taliansku, je členom Európskej poradnej komisie Sorosovho fondu Open Society, a tiež je členom pracovnej skupiny Eurokomisie proti tzv. fake news. Fubini je ďalej novinárom, ktorý dáva svojim príspevkom titulky ako “Putinovo Rusko, krehká superveľmoc: Zbrane a energetiku má, ale životné podmienky sa zhoršujú”. Pričom myšlienkou zostavenie pracovnej skupiny proti fake news (jeden by sa z toho zbláznil) sa na internete zaoberajú seriózne analytici, ktorých nikto neplatí.
Stále ešte veríte v existenciu EÚ, ktorá bojuje s fake news, keď sama tieto správy vytvára? Veríte v nestrannosť informácií, ktoré sú zverejňované vďaka “milodarom veľkorysých a nezaujatých darcov”? A nebudete náhodou obvinení zo sprisahania, ak budete mať malé podozrenie, že sa za systémom darcovstva niečo skrýva?
Drahí čitatelia, jedinou šancou je si uvedomiť, čo sa deje, a to na základe vlastnej analýzy. Pochybujte a všetko si overujte, inak nikdy nepochopíte, kto pred vami stojí – môže to byť troll, agent Kremľa, Open Society, Aspen Institute, Bilderberg, Atlantic Council, CIA, Mossadu, FSB či trójsky kôň atď. Nikdy nikomu neverte! Dokonca ani tomu, kto vás k tomu vyzýva!

Izraelský mohutný útok na Sýriu

Včera a dnes Izrael zaútočil na ciele v južnej Sýrii. Pri včerajšom útoku sa dopustil pokusu o teroristický čin
Dnes už asi nikoho neprekvapí, že izraelská vláda nielen porušuje medzinárodné právo, ale dopúšťa sa aj teroristických činov. Je iba zásluhou obrovskej diplomatickej skúsenosti Rusov, že dianie neskĺzlo do roviny zúrivého konfliktu celého Blízkeho východu
Správa z dnešného rána: https://sana.sy/en/?p=156130
+ audio