Pozrite na všetkých tých nepotrebných ľudí

Šibnutý Izraelčan Yuval Noah Harari je rasista v tom najrýdzejšom slova zmysle: ako cestu dopredu vidí elimináciu celej ľudskej rasy.

Zatiaľ čo sa mnohí z nás do roztrhania tela snažia zastaviť veľkú výmenu, Harari s málo skrývaným uspokojením hovorí o náhrade rozsahu neporovnateľne masívnejšieho – teda druhu Homo sapiens prístrojmi a algoritmami, ktoré ich uvádzajú do pohybu.

Harari – himalájsky, priplešatelý, okuliarnikový Žid a vplyvný člen Svetového ekonomického fóra Klausa Schwaba – v roku 2017 napísal esej „Vznik triedy nepotrebných” (The rise of the useless class), kde predpovedá tak prudký rozvoj umelou inteligenciou, že vznikne “nepracujúca trieda”, ktorá nebude mať na práci nič iné, než sa neobradne odobrať na smetisko dejín:
Najdôležitejšia ekonomická otázka 21. storočia dosť dobre môže znieť: Čo urobiť so všetkými tými nadbytočnými ľuďmi, keď budeme mať k dispozícii vysoko inteligentné, nevedomé algoritmy, ktorú budú vedieť vykonávať väčšinu činností lepšie ako ľudia? (…) 99 % ľudských vlastností a zručností je pri výkone väčšiny moderných zamestnaní jednoducho nepotrebných. (…) V 21. storočí dosť možno budeme svedkami vzniku ohromnej nepracujúcej vrstvy: ľudí bez akejkoľvek ekonomickej, politickej alebo snáď umeleckej hodnoty, ktorí k prosperite, sile a sláve spoločnosti neprispievajú vôbec ničím. Táto „trieda nepotrebných” nebude „len” nezamestnaná, ale priamo nezamestnateľná.

Čo robiť s týmto náhlym a nebývalým pretlakom nepotrebných a nezamestnateľných ľudí? Tónom, ktorý si príliš nezadá s nacistickou rétorikou o „darmožrútoch” či „živote nehodnom života”, uzatvára Harari svoju esej úvahou, že akokoľvek môže byť uskutočniteľné týchto ľudí nakŕmiť, vyhnúť sa voči nim nenávisťou bude ťažšie:
Nastávajúce technologické eldorádo zrejme dovolia nasýtiť ľudí bez toho, aby pre to sami museli pohnúť prstom. Ako ale budú hľadať náplň a zmysel svojich životov? Ako jedna z možných odpovedí sa ponúkajú drogy a počítačové hry. Nepotrební ľudia môžu tráviť stále viac času v trojrozmerných virtuálnych svetoch, ponúkajúcich neporovnateľne viac vzrušenia a emocionálnej účasti ako trudný svet okolo nich. Tento vývoj by však liberálnemu presvedčeniu o posvätnosti ľudského života a ľudskej skúsenosti zasadil ranu do väzu. Veď čo by malo byť svätého na zbytočných nulách, ktoré márnia svoje životy ponorené do konzumácie umelých zážitkov?

Dejiny ľudstva možno snáď považovať za cyklické v zmysle vzostupu, pádu a opätovného rastu civilizácií. Ťažko však vidieť v dejinách techniky čokoľvek iné ako lineárny rozvoj – a ešte ťažšie potom je vykladať si neustály postup technológie inak ako umieračik dejín človeka.

Ted Kaczynski vo svojom manifeste Priemyselná spoločnosť a jej budúcnosť z roku 1995 formuluje rad podobných téz ako dnes Harari. S každým novým technologickým výdobytkom sa ľudská sloboda ďalej zmršťuje, kým z nás nezostanú bezmocní otroci neustále napučiavajúce technické nočné mory.

Rozdiel medzi oboma mužmi potom samozrejme vyvstáva v ich hodnotení tohto vývoja. Pre Kaczynského išlo o problém natoľko monumentálne, že jediné riešenie videl v pokuse o sabotáž celej mašinérie, zastavenie technického pokroku a návrat do anarcho-primitivistického revíru snov, kde pracne vydobyté ohne osvetľujúce krátke, brutálne životy ľudí síce živiacich sa na kalóriách z kôry stromov – ale zato ľudí sebarealizovaných a slobodných, nie zastaraných koliesok prastarého stroja.

Tam kde bol Kaczynski k svojej cti či škode idealista, zastáva Harari realizmus Technologická singularita ani bezprostredne hroziaci koniec ľudstva, ako ho poznáme, ho podľa všetkého príliš neznepokojujú, pretože sa zjavne domnieva, že v tomto prekrásnom novom svete bude pre neho aj jeho milujúceho manžela miesto.

V nedávno zhotovenom podcastovom rozhovore s Chrisom Andersonom z TED Audio Collective Harari ponúka svoju diagnózu globálneho nepokoja a pnutia medzi príslušníkmi čoskoro nadbytočnej triedy z poslednej doby:
Prestali byť súčasťou príbehu budúcnosti a domnievam sa – opakujem, je to len moja hypotéza – že keď skúsime pochopiť a napojiť sa na hlboké rozčarovanie ľudí v mnohých krajinách po celom svete, sčasti môže ísť o to, že si títo ľudia (správne) uvedomujú niečo v duchu: „Mňa už budúcnosť nepotrebuje. Všetci tí múdraci si žijú v Kalifornii, v New Yorku alebo Pekingu a plánujú si tam ohromnú budúcnosť s umelou inteligenciou, s bioinžinierstvom, s globálnou konektivitou a bohviečím ešte – a mňa k tomu nepotrebujú. Keď sa zľutujú, možno mi nechajú pár omrviniek, napríklad nejaký základný nepodmienený príjem”. Pre ľudskú psychiku je ale oveľa horšie cítiť sa nepotrebný ako vykorisťovaný.

S jeho poslednou vetou nemôžem než z celého srdca súhlasiť. Pred piatimi som vo svojom zamyslení nad vynárajúcim sa prízrakom všepohlcujúcej automatizácie napísal: „Pre mnohých z nás je oveľa pálčivejší pocit závislosti ako vykorisťovanie.”

Harari sa ani nejako nesnaží maskovať svoje neochvejné presvedčenie, že sa zaradí medzi príslušníkov vrstvy kognitívnych vyvolencov, ktorí väčšiu výmenu nijako nepostihnú, ako je zrejmé z jeho voľby zámen:
Drvivú väčšinu obyvateľstva krátko a jednoducho nepotrebujeme, pretože do budúcna pôjde o vývoj stále sofistikovanejších technológií ako umelá inteligencia, bioinžinierstvo, k čomu väčšina ľudí nemá čím prispieť – snáď okrem dát o sebe a svojich životoch. Či už títo ľudia dnes robia čokoľvek užitočné, rozvíjajúce sa technológie budú ich potrebnosť zásadným spôsobom rýchlo zmenšovať a nahrádzať ich.

Kto sú oni „my”, o ktorých Harari hovorí? Kto iný ako jeho kumpáni typu Klausa Schwaba, Billa Gatesa a Georgea Sorosa z WEF s ich triumfalistickým bľabotaním o „veľkom resete” a sadistickými vyhláseniami, že „nebudete vlastniť nič – a bude sa vám to páčiť”?

Ak sa im dostanú do rúk technológie, po ktorých zdá sa prahnú, ako presne plánujú predísť tomu, aby sa po vzore slávneho počítača HAL 9000 neobrátila proti nim a nedospela k záveru, že aj ich dátum spotreby bol prekročený?

Niekto určite namietne, že nové technológie vytvoria toľko pracovných miest, koľko ich zlikvidujú. Veď niečo také dobre poznáme z minulosti, a čo stalo v minulosti, stane sa aj znova, nie?

Najviac asi Harari naháňa husiu kožu, keď hovorí o ľuďoch ako o ničom väčšom ako komplexných dátových súboroch, ktoré sa dajú „nahackovať” a pretvoriť na čokoľvek, čo si mág-hacker práve zaumieni, nie nepodobní „zombie hmyzu”, ovládanom sporami parazitických húb.

Jedným z mojich najznepokojivejších zážitkov dodnes zostáva projekcia čiernobieleho 8mm filmu, ktorý nám premietali ešte na základnej škole. Chirurg na ňom v priebehu operácie pomocou skalpela podobného nástroja stimuluje rôzne časti pacientovho mozgu. Po každom z týchto stimulov pacient hovorí odlišným hlasom, skoro ako by išlo o rôznych ľudí. Už vtedy ma idea, že vlastne nie sme oveľa nič než automaty, ktorých slobodná vôľa a emócie nie sú viac než jednoduché biologické procesy, napĺňala hlbokým pocitom zhnusenia.

Akokoľvek sa s veľkou chuťou vysmievam chatrným pokusom väčšiny ľudí vykresľovať seba samých ako ušľachtilé, nanajvýš duchovné stvorenia, cítim v sebe tiež zatvrdnuté presvedčenie, že sa tam niekde vo vnútri nachádza nezmeniteľné a večné „ja”. Možno je aj predstava o našej jedinečnosti len súčasťou nášho genetického kódu, ktorý je dnes vystavený stále akútnejšiemu nebezpečenstvu nabúrania, zneužitia a následného odhodenia.

Hádam, že čas ukáže, či v stroji skutočne sídli nejaká duša alebo nie.

Akokoľvek nepekné boli Stalinove slová o „užitočných idiotoch” aspoň (mu) boli užitoční. Ťažko si predstaviť mizernejší osud, než ten idiota nepotrebného.
——-
Esej Jima GoadaAh, Look at All the Useless People vyšla na https://lnk.sk/hxz2 http://voltaire.netkosice.sk/index2.html

Citát princa Philipa o jeho budúcej reinkarnácii ako smrtiaci vírus na riešenie problému ‚preľudnenia‘ sa znovu objavuje v sociálnych mediach! Smrť princa Philipa oznámili ráno, ale skoro potom mnohí ľudia na sociálnych sieťach začali znovu zdieľať starý citát princa Philipa, v ktorom hovorí, že po smrti by sa chcel reinkarnovať ako smrtiaci vírus, aby pomohol vyriešiť problém preľudnenia.

Citát je uvedený v článku denníka The Guardian z roku 2009, kde sú uvedené niektoré ale najkontroverznejšíe citáty princa Philipa. Celý citát znie: „V prípade, že budem po smrti v budúcnosti reinkarnovaný, rád by som sa vrátil ako smrtiaci vírus, aby som niečím prispel k vyriešeniu preľudnenia celosvetovo.“ https://jankratky.blog.pravda.sk/2022/09/15/citat-princa-philipa-o-jeho-reinkarnacii/

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Create your website with WordPress.com
Začíname
%d blogerom sa páči toto: